Privítanie a úsmevom oteplené dlane pri nesmelom podávaní rúk. Nepočujúci vystreli iba dlaň a kývli hlavou na pozdrav. Predsa únavná cesta trošku pritlačila ich kútiky úst. Možno trošku. A možno hanblivosť a počiatočné obavy z niekoho, niečoho doposiaľ nepoznaného.
Večer sme sa všetci stretli v spoločenskej miestnosti, ktorá bola poverená veľmi dôležitou úlohou: spájaním, vysvetľovaním, zábavou, smiechom, porozumením a vzájomných chápaním.
A práve preto bola miestnosť preplnená prvkami ľudskosti, prostredníctvom ktorej aj rozdielne posunkujúce ruky, môžu posunkovať jeden rytmus...empatie a srdca.
Prvý večer bol ustráchaný. Hanblivý a možno trošku únavný, po únavnej ceste. Bol však večerom prvého kontaktu. Kontaktu, kedy zaregistrujeme „toho druhého", a spontánne sa v nás vytvára prvá myšlienka, vnútorný pocit, či dojem.
Prvý večer, otvárací večer pre naše uši, oči, ústa, ruky a srdcia, ktoré sa týmto večerom prepínali do permanentného, aktívneho režimu na celý týždeň.
Keď je človek vhodený do vody, alebo vyhodený do vzduchu, musí sa čo najrýchlejšie naučiť plávať, alebo lietať. V inom prípade klesá tak či tak.
Cez naše spoločne prežívané dni sme sa práve tomuto učili a naučili. A nielen tomu, ako chrániť a zachrániť len samých seba. Naučili sme sa plávať a lietať a zároveň sme sa naučili chrániť a zachraňovať druhých. Naučili sme sa navzájom si pomáhať, počúvať srdcom a rozprávať rukami o tom, čo srdce prežíva. Hľadať spoločné gestá, mimiku a časť posunkov. Štyridsať párov rozprávajúcich rúk postupne gumovalo rozdiely a nachádzalo si spoločne svoje jedinečné bezbariérové cesty.
Cesty, kde posunky sa opisujú obrazom a jazyk zostáva za zubami. Veľká škola pre nás počujúcich. Vkladať svoje srdce do vyjadrení a jazyk nechávať z času na čas oddychovať.
A tak z nášho Babylonu, zmiešaných národností a posunkov sa postupne vytvárala pestrofarebná mozaika, do ktorej bol vložený kúsok každého jedného z nás.
Cez nesmelé aktivity na zoznámenie sme sa posúvali do skutočného spoznávania sa v reálnych situáciách.
127 kamenných schodov Kremnického zámku sme museli „vykráčať", ruka silnejšieho v ruke slabšieho, aby sme si uvedomili, že v niektorých chvíľkach, dokážeme byť oveľa pevnejšími a nebojácnejšími, ako si vo svojich myšlienkach, veľakrát o sebe myslíme.
Museli sme vystúpiť do 2633 metrovej výšky, aby sme sa mohli nadchnúť nekončiacou nádherou prírody, pokoriť sa a skloniť pred jej dokonalosťou.
168 metrová hĺbka Belianskej jaskyne nás učila úcte. Úcte k tomu, čo sme videli a úcte k ľuďom s ktorými sme kráčali.
Pošmyknutia, strach či neistotu sme si zaliepali a liečili navzájom....zovretím dlaní, posunkom zovretej dlane, búchajúcej si o bradu ( = dávaj si na seba pozor ) a úsmevom.
Neboli sme každý sám za seba, a sám. Boli sme každý za niekoho iného, a s niekým iným.
Spoločne sme prechádzali, stúpali a klesali. Smiali, povzbudzovali, držali ruky, či držali palce.
Náš Nepočujúci týždeň, počujúcich sŕdc, bol nádherným medzinárodným stavaním širokého mostu, po ktorom pri rozlúčke hrdo kráčala láska, spolupatričnosť, pokoj a empatia.
