„Otec prišiel a znovu opitý. On bolo stále opitý. Pokazená hlava. Som ležala v posteli s moja sestra. On veľa kričať na moju mamu. Zobral nôž. Taký veľký. Chytil jej ruky a vieš, Kristínka, kde sú žily...tam rezal a tiekla krv po zemi, všade všade. Ja som odpadla a potom prebrali ma v nemocnici. On nás veľa bil. Ja som raz mala rozbitú hlavu, ako som padla pri facke na radiátor. "
Radšej by som tomu neverila. Radšej by som sa domnievala, že ide len o nejakú fabuláciu. Ale Janka nie je z tých, ktorí klamú a vymýšľajú si. A tak som jej, nanešťastie musela veriť. Veriť v to všetko, čím si ako desaťročné dieťa musela prejsť.
Čo všetko sa zrkadlí v detskej duši pri obraze takej hrôzy? Koľko strachu, neistoty, nejasností...
A prichádza ráno. Škola a školská taška preplnená hrôzou z predchádzajúcich dní.
Janka do školy nasledujúce ráno nešla, išla do nemocnice.
Jakubko však áno.
Jakubko bol druháčik, keď som ešte pracovala v Špeciálnej škole v Banskej Štiavnici. Mala som v jeho triede čítanie. Keď som prišla k nemu a začali sme čítať „O dvanástich mesiačikoch," nádhernom príbehu nielen pre deti.....prerušil rozprávanie mesiaca Novembra a Marušky.
„Kristínka, vieš, že mne v noci zhorela babka?"
„Áále prestaň Jakub. Z takého niečoho sa srandy nerobia. Poď čítaj ďalej."
„Naozaj zhorela, vo vedľajšom byte, pri nás."
Poobede som sa dozvedela, že naozaj zhorela. Jeho babka zhorela. Zhorela ohňom, ktorým horia deky, veci, oblečenie, drevo, papiere. Zhorel človek. Jeho babka. A on bol pri tom. Vo vedľajšom byte.
Čo sa odpovie druháčikovi na otázku : „Prečo zhorela babka,".....keď babky bežne nehoria?
Nasledujúci deň ho poslali do školy. So školskou taškou. Presne tou školskou taškou, ktorá je preplnená hrôzou predchádzajúcich prežitých chvíľ.
Bohužiaľ, Jakubko s Jankou nie sú výnimkami. Iba potvrdzujú pravidlo, že deti veľakrát prežívajú to, pri čom by si niektorí dospelí zakrývali oči dlaňami, keby to videli v nejakom filme.
Neviem, čo prežíva dieťa, keď vidí krv a oheň. Keď cíti dym a počuje neutíchajúci krik. Asi ani najfundovanejší detskí psychológovia nedokážu úplne rozšifrovať detské defilé pocitov tej chvíle.
Stávalo sa často, keď som pracovala v predchádzajúcej škole, že deti nám rozprávali o prebdenej noci na ulici, na chodbe, pretože doma bol opäť krik, rozbitý nábytok, bitky a opitý otec. Riešili sme to vždy cez sociálku, ale tých prípadov je veľmi veľa.
A tak niektoré deti rastú so svojou, nie krásne farebnou školskou taškou s motívmi Pata a Mata, či Šmolkov, ale s čiernou škaredou taškou, ktorá sa postupne plní tými najhroznejšími zážitkami.
Kiežby sa dala aspoň zčasu načas úplne vysypať a hodiť do práčky najmenej na program 90 stupňov.
