Pokiaľ sú deti malé, pýtajú sa domov. Pýtajú sa za mamou, otcom, strýkom, starou mamou, a desiatkami súrodencov, bratrancov , či sesterníc. Plačú za chatrčovým spôsobom žitia, kde všetci, sú všade a vždy spolu. Desiati, pätnásti, či sedemnásti v jednej, či dvoch miestnostiach. Takéto malé deti, si neuvedomujú, že sa môže žiť aj inak. Že sa nemusí jesť iba mačka, alebo pes, že veci , ktoré si obliekajú môžu byť aj čisté a voňavé....a hlavne, že môžu byť pre niekoho dôležití.
Starší si už rozdiel uvedomujú. Vedia si spočítať množstvo pádov, strát , rán, kriku a výkrikov, ktoré sú za chabými stenami chabých chatrčových zrúcanín....ktoré sa zrútili pod nezodpovedným a neporiadnym držaním života vo svojich rukách, dospelákov, žijúcich tam.
Chválabohu, že si uvedomujú ten rozdiel.
Tatiana prichádzala ku mne a začala rozčúlene rozprávať svojimi rozochvenými rukami.
„ Teta Kristínka, mama chce zobrať na Veľkú noc domov. "
„ Naozaj? A prečo? "
„ Ja neviem. Ale nechcem. Nechcem domov. "
„ Prečo , Tatianka? Nie je dobre doma? "
„ Nie. Vôbec. Veľa neporiadok, krik, opití všetci...a smrad. Nechcem domov. "
„ A musíš ísť, keď nechceš? "
„ Musím. A otec povedal, že keď ja budem 18 rokov, tak mi kúpi mobil....ale musím zostať doma . "
„ Aháá....keď budeš mať 18, chcú Ťa zobrať? A Ty chceš? "
„ Vôbec ja nechcem. Marek rovnako bolo. Marek už koniec Kremnica, skončil škola a mama ho zobrala. Ja nechcem rovnako ako môj brat. Chcem zostať v Kremnici. Tu je poriadok a mám kamarátov."
....nuž tak je to, chcela som jej odposunkovať, ale význam by neporozumela....
„ Deti s peniazmi vo vreckách, majú oveľa vyššiu hodnotu."
