Začali sme. A kde sme my ostatní začínali, Veronika už aj končila. Ignorovala všetko úsilie z mojej strany. Od začiatku až po koniec. Nášho stretnutia, našej hodiny.
Vedela som, že krik nepomôže. Na jednej strane preto, lebo je Nepočujúca a decibely môjho hlasu by dopadali do jej uší iba v zlomkovej forme. A na druhej strane preto, lebo už nebola na prvom stupni a kriku by sa nezľakla. Zbytočné úsilie a zbytočne vydaná energia.
„ Veronika, ak to nenapíšeš teraz..napíšeš to po zvonení. A si bez prestávky. Zostanem tu s tebou. "
Potom som si už jej nevšímavé gestá vôbec nevšímala. Ignorovala som jej úsilie nahnevať ma, presne tak ako ona moje úsilie naučiť ich niečo.
Zazvonilo.
Veronika si zhodila veci do ruksaku a chcela odísť. Vtedy som pritlačila na gestá a mimiku, na hlasivky by som zbytočne tlačila.
„ Sadaj a píš, čo je na tabuli!!! "
Ostatných som pustila.
Križovala ma svojim pohľadom, bičovala a tŕním korunovala svojimi gestami.
Zazvonilo na koniec prestávky a ona práve dopisovala poslednú vetu. Tak ešte bodka a mohla utekať na ďalšiu hodinu. Otvorila som jej dvere na znamenie toho, že splnila úlohu, tak môže odísť.
Zagánila. A zmizla.
Myslela som, že ma bude neznášať. Našťastie, práve touto hodinou a rozhovormi o všeličom mi otvorili dvere jej krehkého srdca.
Veronika je z osady. Ale našťastie tam nežije. Býva v Detskom domove v Kremnici.
Vždy pred sviatkami mi chodí položiť na plecia, svoje obavy z toho, že má ísť domov. Do osady. Nemá to tam rada.
A po sviatkoch opäť prichádza. So zážitkami. Väčšinou zlými, inokedy ešte horšími.
Našli sme jedna druhú. A som rada, že ju mám.
Dnes, po hodine tvrdého učenia, čítania a riešenia úloh z angličtiny, prišla za mnou, objala ma okolo pása a vyposunkovala niečo také nádherné, tak dúhovo farebné, čo dokázalo vymaľovať prenádherne môj deň....
„ Kristínka, ja by som tak chcela....aby si práve Ty bola mojou skutočnou mamou...."
Keďže človek v takýchto zimomriavkových situáciách nedisponuje vždy takou obsiahlou slovnou zásobou, aby vedel vyjadriť to, čo vyjadrí jedno objatie....zostala som ticho...pre istotu, aby som nič nepokazila.
Bez slova som ju objala...najsilnejšie ako to bolo možné.
