Šimon mal ako zo „ šablóny poobťahovanú “ takúto rodinu. Otec? Mama už žila s neviem presne ktorým poradovým číslom :) ... je to zvláštne, ale asi v tej rodine nikto netušil v akom je príbuzenskom vzťahu k tomu druhému. Bolo ich totiž veľmi veľmi veľa . Mama? V jej prípade to bola skôr nevydarená paródia mamy ,... alebo irónia osudu malého Šimona? Ani neviem... Malý Šimon by si totiž svoju mamku nedal za nič na svete,... a je to pochopiteľné. Jediný, možno trošku od alkoholu rozochvený a roztrasený pilier rodiny . No ani zďaleka nespĺňala hlavné atribúty hlások M A M A.
Šimon chodil do školy väčšinou nevyspatý, hladný a nervózny. Jeho reakcie bývali veľmi prudké, pudové a neočakávané . Jeho emočné ladenie sa ráno dalo ľahko vyčítať z prvej vety, mimiky, postoja, či gesta,...keď sa rozleteli dvere školy. Veľakrát na pozdrav použil prostredník, ale niekedy keď mal svoje srdce a myšlienky trošku „ pozohrievané “ , povedal : „ Dobré ráno “ .
Pedagogicko – psychologická poradňa ho odporučila na dlhodobejšie a frekventovanejšie psychiatrické „ vedenie “ ...vyšetrenie, lieky, kontrola,... vyšetrenie, lieky, kontrola ... a tak dookola.
Najradšej by som bola, keby som na tieto psychiatrické sedenia vzala najskôr jeho rodičov,... alebo aspoň na tú časť z nich, kde by sa hovorilo o rodine v tom najplnšom zmysle slova . So všetkým a všetkými...
Ale nie, prišlo na rad dieťa, ako dôsledok toho čo nie je, čo absentuje...
neha, materinská neha a cit,...
rozhodnosť, ...otcova rozhodnosť a spravodlivá pravda,...
a porozumenie,...ktoré pramení z týchto obidvoch substancií...
Aké očividné sú niekedy dôsledky správania sa rodičov...
Šimon s prvo - vyšetrením u psychiatra samozrejme nesúhlasil. A tak mi nezostávalo nič iné , ako premeniť v jeho očiach „ vyšetrenie pre blázna “ ako to nazval,... na pestrý dobrodružný výlet. Súhlasil a dal mi zelenú , s potvrdením
„ kopyto, lopyto , platí to.... že ideme potom na kofolu “ .
Do školy v to ráno prišiel v nohaviciach, ktoré trošku páchli od moču, teniskách, z ktorých vyčnieval palec a boli očividne po staršom súrodencovi,...
a bunde, ktorá mala pozliepané asi celé blato Banskej Štiavnice.
Čakala som ho pri dverách školy. Keď som ho zazrela,...až mi zabehlo... :)
Panebože,...ísť či neísť,...? Na prezlečenie sme už nemali čas ( hoci sme deti často prezliekali do vecí, ktoré boli v kúpeľničke dole ) ... no teraz to bol boj o sekundy, keďže Šimon prišiel neskoro a autobus už išiel čoskoro :)... hmm asi o 2-3 minútky.
A tak som tento výlet riskla. V autobuse „ sedeli “ samé opovrhujúce pohľady,...ktoré zízali na Šimona , ale aj na mňa, lebo si nás zrejme spájali ako príbuzných ,...neviem... Neviem prečo, ale v tom momente mi to vôbec nevadilo, bola som rada, že sa mi Šimon dal prehovoriť...ale Šimonovi to asi prekážalo viac , lebo mu prišlo na zvracanie,... hmm od tých rontgenových pohľadov? alebo ostrých zákrut? ... možno z obidvoch niečo...
Čakáreň bola preplnená. Otvorili sme dvere,... a pri ich zatvorení, tí znudene čakajúci ľudia, museli zacítiť spomínanú „arómu “ , ktorá sa vliekla s nami a nechcela nás opustiť ani v autobuse ani tu J .
Vybrala som Šimonkovi pastelky a papier, aby si za ten čas mohol niečo kresliť,...a aby sa nenudil ( bola som totiž veľakrát svedkom, keď s ním začala „kmásať “ nuda.....to boli teda veci, čo mu radila :)) .
A tak som chcela vyplniť radšej každú sekundu jeho čakania. Bola som prekvapená z toho ako sa slušne správal , hoci ja som mala rada, aj tie jeho trochu, tak čertovské krídla. Veď predsa keď anjelom oťažia krídla,... musia niekoho poprosiť aby ich vystriedal :) ,...kým si na chvíľu oddýchnu.
Krásne kresbičky ukazoval ľuďom v čakárni. Boli to autá a domy a domy a autá,...ale boli krásne a boli farebné. No ľudí v čakárni však zrejme nezaujímali. Stále sa nás „ dotýkali “ bodavými pohľadmi. Odmeriavali si nás ostrým pohľadom , ktorý sa nedal otupiť ani farebným autom, či domom. Neviem, asi som si viac uvedomovala tie okolité (niekedy až pantomimické )reakcie na nás, ...viac ako Šimon ,.....hmm,... možno som mala tiež radšej kresliť, aby som ich nevidela.
„ Keby mali títo ľudia nejakú zbraň,... iste by mi ju bodli do srdca “...pomyslela som si. Aj tak by už bolo neskoro, lebo ich opovrhujúce pohľady mi roztrieštili srdce
na „ cimpr- campr “ oveľa skôr. A vôbec som netušila prečo sú ich pohľady až tak ostré. Šimonko si stále krásne kreslil,...a ja ,... ja som iba tak sedela a prizerala sa buď na domy, alebo na autá, ktoré štartovali na papieri :) .
No pán s fúzkami mi TOTO všetko ozrejmil vetou, keď mu Šimon išiel ukázať v poradí už asi tretie auto. „ Choď to ukázať svojej mame “ ... doslova zreval. A daroval mi ešte jeden z tých „ úprimných “ pohľadov .
Zo Šimonovej tenisky stále vykukoval palec a z bundy nepoodpadávalo Štiavnické blato...o aróme ani nehovorím, lebo aj tak kým toto dopíšem, určite vyprchá :)...
Šimonkove roztrhané tenisky a zablatená bunda boli ako uzol na šibenicu mojim bielym botaskám a teplej kožušinovej bunde,.....
Nikdy viac som sa necítila byť viac zahanbenou „ mamou “ . Aj keď som nie mamou nikomu,... Cítila som sa veľmi nepríjemne, že tie moje biele botasky sú až tak biele,... a moja bunda je až tak teplá a má aj kožušinku,...
Šimonka som v ten deň nespoznávala, bol lepší ako inokedy,..... no fúzatý pán a „ čakajúci “ ľudia zrejme očakávali lepšiu mamu,...
s možno asi o trošku viac ublatenými bielymi botaskami...
