„ Kakaová mama so snehobielymi botaskami II.“( buchta pre mamku)

Šimonko po asi dvadsiatich minútach odložil pastelky,...hmm :) , nie neodložil, iba povedal : „ už sa mi nechce kresliť ...“ Brala som to z jeho úst ako nejaký pokyn, aby som pastelky odložila ja. A tak nasledovali miernejšie obkrúcačky okolo pasteliek. Vedela som , že keby som ich odložila za neho, nebolo by to správne, ... a tak som si vybrala zložitejšiu cestu – konfrontácie so Šimonovou „tvrdou hlavou“. Keby som teraz popustila, ublížim sebe aj jemu, ... a tak som sa snažila byť o jeden krok tvrdohlavejšia ako Šimonove presvedčenie. Samu ma to prekvapilo :) , ale tento „súboj“ som doviedla do šťastného konca. No priznám sa, bolo to dosť náročné.

No a asi minútku na to, ako doukladal pastelky do peračníka, vyskočil zo stoličky, akoby ho niečo náhle napadlo. Panebože, ... áno napadlo ... zvesiť hasiaci prístroj zo steny a vyskúšať ako funguje. Úplne rozumiem, že detská zvedavosť nemá mantinely :) , ale prečo tu a teraz? Hneď som za ním vystrelila ako šíp ... zobrala som ho za ruky a zvyšok čakania sme strávili na čerstvom vzduchu.

Tušila som, že jeho „kalich trpezlivosti“ už asi nemá ani kvapku :), a tak som improvizáciou vypĺňala jeho voľný čas. Rozprávali sme sa, no netrvalo to dlho, po čase ho opäť napadlo niečo dobrodružnejšie ako rozhovor :) - pľuť z balkóna na ľudí ... Chválim ho za to, že najskôr mi to oznámil a podal mi to ako návrh :) a ja som mala aspoň šancu včas tento, fakt až veľmi odvážny a adrenalínový nápad, ... zastaviť. Oči som mala stále upreté na jeho tmavohnedú bundu (hoci jej pôvodná farba bola určite iná). V tom momente som však nechcela byť jeho učiteľkou, ani asistentkou , chcela som byť jeho kamarátkou (možno preto, že som si tento čas tak trošku ukradla pre neho a pre mňa),...ktorej povie aj tie najbláznivejšie nápady a myšlienky. Fúúú to boli teda bláznoviny :).....

Ale mala som veľlmi dobrý pocit, že cíti vo mne istotu, že mi môže povedať čokoľvek,...a to som chcela ( no pre neho bolo asi najpodstatnejšie, ktoré z jeho momentálnych nápadov „ schválim “ :) ) .Rozprával mi o svojich nápadoch, pokusoch, jázd na štvorkolesovej akože „štvorkolke“ bez bŕzd dole štiavnickými strmými kopcami
( chválabohu, že anjeli strážni málokedy spia :) ) , o súrodencoch, kamarátoch aj „ nekamarátoch “ a samozrejme o mame. Ona bola úvodom, jadrom aj záverom jeho rozprávania. Spočiatku som tomu nerozumela,... ale potom som si uvedomila tú „ detskú pravdu “ ,...mama, nech je akákoľvek, bude pre väčšinu detí ( ak nie pre všetky ) stelesnením ich imaginárneho anjela strážneho,...v ich očiach,.....a tak po tomto zistení,...som sa to snažila tak rešpektovať.

Predtým, ako nás zavolali dnu, ešte k nám pristúpila jedna pani, ktorá sa nás pýtala na ambulanciu „ nášho “ a zrejme aj „ jej “ doktora
...kým som tejto pani vysvetlila, že je to napravo a potom naľavo , a že je v čakárni stále veľa ľudí ,...a že pán doktor má dnes „ toho“ zrejme viac ako inokedy,... Áno, stále som Šimonka periférne sledovala,...(no zrejme to nestačilo) ...no nemohla som neustále mihotať pohľadom pred vypytujúcou, tvárou- tvár stojacou pani :)

A za ten čas? Môj kakaový Šimon postíhal zozbierať hádam všetky špaky spred vonkajšieho vchodu ambulancie,... Hmm,...videla som, že sa pre niečo neustále zohýňal,...ale pre „čo “ mi ukázal až pred doktorom . Ááách Panebože,..... za dve hrste špakov, vypálených špakov,... chcela som poradiť tej vypytujúcej sa pani, ale teraz by som potrebovala pomoc ja :) ... trebárs aj od nej..... Hanbila som sa. Našťastie pán doktor sa iba usmial :) . Vydýchla som si...

Keď sme odchádzali z ambulancie, boli sme veselí, uvoľnení a rozosmiati,.....asi sme sa tešili na kofolu a na Dru – tyčinky k nej,... alebo sa Šimonko tešil , že ešte stíhame obed v škole? Pre týchto „ kakaovníkov “ sú totiž obedy zrejme najdôležitejšia časť z celého dňa .

Ešte sme stále mali asi ½ hodinu , kým nám pôjde autobus do Štiavnice. Vedela som , že Šimonko zrejme ako vždy doma neraňajkoval,... nestíhal? nemal čo? alebo? Neviem, ale keď sme išli okolo drobnej pekárničky , nohy mu pokračovali ďalej, ale oči zastali na lekvárových, kakaových a vanilkových buchtách vo výklade.

V tej chvíli zastali zas moje nohy a obrátili sme naše kroky späť k výkladu voňajúcej „ buchtárne ...“ Všetko v nej voňalo za vanilkou, čokoládou , nugátom a orechami,... Šimonko chcel, aby som si vypýtala buchtu za neho,... no ja som zas chcela, aby si vypýtal buchtu sám za seba :) ...

Nechcela som ho upozorňovať a „dirigovať “ mu , čo má robiť a povedať,... ale predsa som mu len mierne povedala, že by to „ tetu určite potešilo, keby sme jej popriali dobrý deň,...“ Pozrel sa na mňa neveriacky, ale zrejme trošku tej viery v ňom bolo, lebo povedal : „ Dobrý deň, chcem vanilkovú buchtu,...“ Pousmiala som sa , ako si predsa len dal poradiť ,..no dokončil to už po svojom,... :), no nehnevala som sa za to... V tej chvíli mi stačil ten „ Dobrý deň “,...čo povedal.....
Veď predsa aj mravce, keď stavajú svoj krásny „ hrad “ , budujú ho zo stotinových, dielčích , „ minimravcových “ krokoch . Asi keď niekedy človek čaká príliš veľa, je oveľa viac sklamaný , ako keď sa uspokojí s málom,.. avšak s vidinou a reálnou nádejou niečoho väčšieho,...

Pani z „ buchtárne “ mu podala vanilkovú buchtu . Myslela som, že to tá pani ani nestačí zabaliť do papierového sáčku a už sa do nej Šimon zahryzne,... Nie, zaplatila som a stále nič. Išli sme na zastávku autobusu,...ani k nej neprivoňal,..... Ale v autobuse mi to už nedalo, lebo som videla, ako nespúšťal z nej oči...

Povedala som : „ Šimonko, však ju zjedz, všetko, čo sme mali vybaviť ,sme vybavili,...a teraz si aj my zaslúžime nejakú odmenu . “ On mi na to iba povedal : „ Tú buchtu som nechcel pre seba,...ale pre mamu,...vanilkovú má najradšej...“

Nezmohla som sa skoro ani na slovo,...iba na : „ Veď musíš byť hladný,...tak si zober moju,...“



A on, možno z toho, že mi to už viac nechcel vysvetľovať, alebo z únavy...? Hmmm neviem,... ale zaspal mi na pleci......



..držiac svoju vanilkovú buchtu v mikroténovom sáčku „ PRE MAMKU...“