Viem ,že sme boli ako harpie, nabrúsené na všetkých a na všetko,...najmä však na náš, ešte vždy stále spiaci budík . Boli sme nervózne jedna na druhú a zároveň aj každá sama na seba. Predbiehali sme študentov, no snažili sme sa hlavne predbehnúť minútové ručičky hodín.
Z diaľky sme zazreli v mliečnej hmle rozmazanú postavu pred nami. Tiež išla tým istým smerom, na fakultu,... lebo už ďalej tým smerom nebolo nič také, prečo by sa človeku oplatilo v týchto skorých hodinách vstávať... Hmm,...neviem, či to ráno sme seminár vnímali ako vzácnu príležitosť, pre ktorú sa oplatilo poslúchnuť budík ...a vlastne dokonca ani ten nebral náš seminár vážne a nezvonil... :) .
Boli sme už iba na pár krokov od postavy pred nami, ... nešli sme však veľmi rýchlo. Rýchlejšie ako nohy nám išli naše ústa.
A aj tak sme predtým na desiatky krokov vzdialenú postavu dobehovali.
Čím sme išli bližšie k nej, biela hmla nám viac otvárala oči ... a až keď sme boli na pár krokov, spolu so zrakom sa nám otváralo aj srdce...
Dievča, podopierajúce si svoju chôdzu o francúzske barle ... na chrbáte v modrom ruksaku boli zrejme skriptá, desiata, čaj, alebo čo ... vyzeral totiž dosť naplnený.
Bola druháčka na našej fakulte, poznali sme ju z internátu. Neustále mala tak široký úsmev na tvári, že vždy som si pomyslela, že z jeho vyžarovania by som chcela mať aspoň desať percent a už to by bolo čarovné...
Jej zdravotnú diagnózu by som tipovala na detskú mozgovú obrnu alebo mozgovú obrnu dospelých, pretože končatiny mala povytáčané do strán ako je pre túto diagnózu príznačné.
A jej duševnú diagnózu netipujem, ... viem ju: optimizmus, ktorý bol tak mocný, že dával silu aj končatinám.
Ona mala tak isto dlhú a zlú cestu, veľa áut, hmla, ... možno, že aj ona ráno nestíhala, nezazvonil jej načas budík, alebo ju bolela hlava, ... aký bol rozdiel medzi nami a ňou ? Veľmi, veľmi veľký ... oveľa väčší ako bola naša raňajšia ufrflaná cesta.
Z tohto dievčaťa vyžarovala neohraničená radosť a nadšenie, ... zo seminára? ... hmm, tie sú nie vždy také zaujímavé, ......... z cesty? ... veď nebola dobrá a bola aj hmla a mrholilo, ..... z ... ?
Snáď z hrdosti a šťastia z toho, že zvládla na francúzskych barlách tak dlhú a zlú cestu (trvala cca 1 hodinu normálnym krokom) ..... a zvládla to oveľa lepšie ako my dve ... so širokým úsmevom na tvári...
Niekedy asi až v takýchto hraničných extrémoch sa nám skutočne začnú otvárať oči a srdce ... a zisťujeme aký máme veľký potenciál a čo všetko vzácne v sebe nosíme...
