Lukáško potreboval nejaký ten týždeň , zopár týždňov na to , aby pochopil, že v Domove nezostane hladný a stále bude mať čo jesť, aby pochopil, že nemusí vyberať z košov odrobinky, ako to robil na začiatku po svojom príchode.
Zopár preplakaných týždňov trvalo, kým opätovne začal veriť v to, že ho niekto naozaj chce a má rád. Našiel si kamarátov, tety vychovávateľky, ktoré nahradili jeho zatúlanú minulosť v jeho živote.
Psychiatrické lieky , ktoré mali utlmovať jeho rozhádzané telo aj dušu, postupne po konzultáciách s doktorom redukovali na pár nevyhnutných a záchytných.
Nachádzal istotu, nachádzal blízkych, nachádzal šťastie.
Asi ho chceme
Vôbec si neviem predstaviť ako sa to mohlo stať, a ako sa dala Lukáškovi zvládnuť ďalšia zmena.
Jedna pani so svojou rodinkou sa rozhodla zobrať si ho do pestúnskej starostlivosti. Neviem, nedopatrením čoho, alebo koho toto rozhodnutie bolo schválené, keďže v papieroch mal Lukáško napísané, že sa v žiadnom prípade neodporúča do pestúnskej starostlivosti, či na adopciu. A predsa, odklepnutá ďalšia zmena pre neho.
Ťažko sa zvyká na niečo nové, na niekoho nového...a hlavne vtedy, keď nevieme a nie sme si ani trošku istí , ako dlho ten, alebo tá ...pri nás , v našom živote zostane. Ale každý z nás si rád zvyká na to dobré. Na dobré, pri čom, pri kom sa cítime isto, bezpečne a šťastne.
Lukáško potreboval čas, kým si opätovne nájde svoju rozkolísanú , zas inú bóju bezpečia , tentokrát rodinného bezpečia a rodinnej atmosféry.
Pestúnska rodina však zrejme toľko času nemala, koľko by on potreboval. Počiatočné neúspešné priblíženie k jeho srdcu, sa riešili jeho skorším odovzdaním na týždenný pobyt na internát a neskorším „vyzdvihnutím" po skončení školského týždňa. Neskôr z jednotýždňového pobytu na internáte, bol dvojtýždňový.
Vzďaľoval sa od rodiny ešte skôr, akoby možno chcel.
Rodinka zrejme chcela príkladného chlapca, ktorý mamu bude od prvého stretnutia posunkovať posunkom „mama" a ostatných členov rodiny podobne.
Nebol čas, nebola trpezlivosť ani ochota spolupodieľať a prežívať všetko , doposiaľ prežité , v Lukášovom živote, v Lukášovej duši...posiatej samými trojlístkami.
Chýbal aspoň jeden štvorlístok. Iba tak. Pre neho a pre šťastie. Snáď si naňho počkajú ešte neskôr. A zakvitnú mu dni.
Každé nežiaduce správanie bolo riešené na psychiatrii, kde ho neustále posielali. V nádeji? V lepšie?
Až nakoniec sa stalo, že Lukáš sa po nejakom čase mal vrátiť opäť späť. Do Detského domova. Toho istého a znova nového. Situovaného do inej časti mesta, iní vychovávatelia, iné vychovávateľky, deti. Všetko opäť nové...a všetko sa začína od začiatku.
Pred mesiacom, v čase keď malo prísť k spomínanej už niekoľkej zmene, to bol týždeň, ktorý sa mi dúfam nebude nikdy ani len snívať. Nikdy. Lukáš išiel do všetkého a do všetkých. Bil, kopal, posunkovo nadával, hrešil, plakal a v zápätí zúril.
Stratený vo svete a v sebe najviac. Neveril už asi nikomu a ničomu. Poriadne nevedel, kde a ku komu znova ide, vedel iba, že prichádza ďalšia zmena. Vôbec ani netušil, kto pri ňom zostáva, a koho stráca.
Tisícky zmien menia človeka samotného. Bóje potápajúce sa do vĺn, berú našu istotu pod nohami a my musíme plávať. Opäť k ďalšej bóji, k ďalším ľuďom....s ktorými musíme žiť a prežiť. S niektorými sa žije ľahšie , s inými oveľa ťažšie,...niektorí ublížia, iní pohladia.
Lukáško, veľa pevných bóji Ti prajem...môj zlatý. A zajtra sa na Teba v škole teším.
