„Odchádzaš do domova? A kedy? "
„Zajtra...nebudem bývať doma. Sestra jedna - ústav, druhá sestra - ústav, brat - detský domov a ja detský domov, ale tu Kremnica."
Asi som ešte zabudla niektorých súrodencov spomenúť, lebo si pamätám, že ich vymenovala a odpočítala na prstoch celkom dosť.
„A prečo detský domov?" spýtala som sa a otvorila som svoje uši a oči pre jej spoveď. Vycítila som, že to potrebuje. Že sa potrebuje vyrozprávať, uistiť neisté a bolestivé pohladiť. Predsa len, rodina je rodina. Akákoľvek.
„Otec nebolo platiť. Nemali kde bývať. Bývali v lese a nemali čo jesť. Boli hladní. "
„V lese bola určite zima, pravda?"
„Áno pravda....veľká."
„Terezka,...hmm...", hľadala som slová, ktoré by boli najvhodnejšie na začiatok. Slová, ktoré by sa mali začínať na písmeno „P." Slová, ktoré povzbudia, posmelia, potešia, pohladia.
„ ....v detskom domove nie je zima. Je tam teplúčko. Kúria každý deň a aj cez noc. Nie je to rodina na ktorú si bola zvyknutá,...ale rodina na ktorú si budeš musieť zvyknúť. Máš tam veľa kamarátov, lebo veľa z Tvojich kamarátov chodí k nám do školy. Vedia posunkovať,...tak ako Ty, ako ja...ako väčšina z nás. A rozumieme si. Máme sa radi, aj keď niekedy sme nervózni a zúriví. Sme tu ako jedna rodina. A takú istú rodinu nájdeš aj v domove. Neboj, bude dobre....zajtra mi povieš, dobre? "
Nebolo to takto pekne gramaticky uhladené, pretože to bola predsa len komunikácia s Nepočujúcou, ale obsah bol ten istý.
Nasledujúci deň prišla Terezka s novou mikinou. A ďalší deň znova s novou. Dnes mala nové botasky, tepláky, a ešte ďalšiu novú mikinu.
Rozumiem, že Terezku museli akosi „odčerviť" z tých páchnucich, špinavých, a roztrhaných handier, ktoré si priniesla ako veno z domu, či lesa do domova. Ja som pochopila, ale deti na našej chodbe nie.
„ Kristínka, aj ja chcem ísť do domova. Tereza má vždy nové a nové veci."
„Alenka, máš teplo doma?"
„Mám."
„Máš čo jesť?"
„Mám."
„Mama dobre varí?"
„Veľmi dobre."
„Tak načo Ti je detský domov?"
„Ahá..."
„Alenka, máš oveľa viac, ako ona. Ona má veci a kamarátov, ale Ty máš rodinu, veci, aj keď nie tak veľa a také moderné...a máš ešte aj kamarátov. Nechci viac, lebo máš veľa."
Nie je dobré, keď deti z detských domovov dostávajú veľa. Veľa materiálneho, hmotného, drahého a moderného.
Keby som nebola dlhoročnou dobrovoľníčkou a kamarátkou domováckych detí, neviem, či je to dobre, alebo nie. Ale skúsenosti a množstvo dní prežitých s nimi ma naučili, čo vlastne potrebujú.
Potrebujú nezaplatiteľné veci, pretože zaplatiteľné si časom vôbec nevážia. Nad dovolenkou v Grécku ohŕňajú nosom, nad stredne modernou MP 3kou, takisto. Sú zvyknuté na sponzorov a na nekončiace rady splnených zoznamov ich prianí.
Čo tieto deti potrebujú, sú zážitky z chvíľ, kedy si niečo získajú sami, svojim pričinením. Jednoduché halušky, ktoré si spravia zo svojpomocne očistených zemiakov. Uvarené špagety, ktoré sú možno trošku rozvarené, ale chutia.
Tak ako život, nie je niekedy bohviečo, ale je náš....a nami vytváraný.
Nepotrebujú sponzorské mega darčeky, potrebujú tety vychovávateľky, ktoré majú...presne tie, ktoré ich učia žiť, práve zapojením vlastných síl. Veľmi sa skláňam nad takýmito vychovávateľkami. Sú naozaj mamami niekoľkých detí...a svoje srdcia, polia, štvrtia...rozkrajujú na osminky, dvanástinky. Záleží od počtu detí v domováckej rodine.
Jeden z najlepších táborov bol pre mňa práve tábor, ktorý vyzeral v prvý okamžik taký neznesiteľný. Dvanásť dní s deťmi z Reedukačného detského domova neveštilo nič príjemné.
Deti, vlastne už mladí ľudia, ktorí v minulosti rozbili, okradli, zabili, či utekali. Zmeska každej z chutí.
Náš deň, náš každý deň bol rozčlenený na prácu, prípravy, zábavu a oddych.
Prácu a prípravu ako nosenie vody zo studne, čistenie zemiakov, či príprava tanierov...ak sme chceli jesť.
Umývanie tanierov, príborov, ešusov...ak sme sa chceli zabávať.
Najlepšia škola. Najpoučnejší tábor,...a nie iba pre deti.
Práve na takéto tábory by sa mali nájsť peniaze. Milí sponzori, potrebujeme prenajímať chatky, drevenice...nie obývať hotely a nechať sa obsluhovať. Deti sa musia naučiť žiť, vlastným pričinením, nie pričinením všetkých navôkol.
