„Kristínka, mama ma nechcela pustiť do školy, lebo sme ešte nemali dosť nazbieraného dreva.....preto som nebol dva týždne v škole. Hovoril som jej, že do školy musím chodiť, ale nepočúvala ma."
Išla som ho objať na znamenie, že to chápem, že viem, že v tomto prípade zlyháva niekto oveľa starší a hlúpejší ako je toto dieťa, ktoré stojí predo mnou.
Pritisla som si ho, a v tom...
„ Áááuu...."
Okamžite som ho pustila s tisíckami otáznikov vpísaných v mojej mimike.
„ ...vieš, bolí to. Drevo bolo veľmi ťažké, s bratrancom sme ho vôbec nevládali. Teraz ma veľmi bolia ramená."
Nesmierna zúrivosť, hnev a rozčúlenie stúpali na brzdu mojej trpezlivosti. Vedela som však, že posudzovanie, súdenie, či odsudzovanie rodičov týchto detí, pred ušami a očami ich samotných, býva veľakrát ortieľom.
Naučila som sa to. Zmierila som sa s tým...a pochopila, že mama a otec zostávajú pre tieto deti vždy mamou a otcom.
Aj keď nikdy nepochopili návod, či legendu ako robiť z detí, usmievavé deti.
Začala som opatrne.
„ A mamina nevie, že deti na také ťažké drevo nechodia? "
„ Nevie."
„ Vieš Kristínka, ja by som chcel ísť do domova."
„ A prečo, Šimonko?"
„ Nemusel by som chodiť každé ráno na drevo, nebol by taký krik, mal by som polievku. Deti z domova vravia, že je tam lepšie ako doma. "
Väčšie deti už nachádzajú rozdiel. Nechcú zostávať, chcú utekať. Od mamy, od otca. Z domu. Niekde, kde je pokoj. Niekde, kde ich niekto vypočuje.
O pár dní sme sa stretli na chodbe. Šimon sa pozeral do zeme.
„ Čau Šimon, ako sa máš?"
Zodvihol zrak.
„ Chalani povedali, že sa obliekam ako bezdomovec, mám také staré veci. To je hanba. Ale keď pôjdem do domova, budem mať nové, značkové moderné veci...ako majú oni. Domováci. "
„ Šimon, Šimon....stop stop stop. Nevadí, že nemáš najmodernejšie značkové veci. Tety vychovávateľky na internáte ti tvoje veci dali oprať a máš ich čisté. A ešte aj voňavé. Takže to nie je žiadna hanba. Rozumieš? Žiadna hanba. "
Naozaj nie sú potrebné, milí sponzori, značkové moderné veci. Takéto veci urobia viac škody ako osohu. Stavajú deti na dve strany, do dvoch družstiev. Značkových a neznačkových, moderných a nemoderných. Nechcime deti deliť, spájajme ich do rodín a cez spoločné zážitkové udalosti, tábory, či výlety z nich aj z nás budeme vytvárať rodinu, ktorú nikdy skutočne nemali, iba vo svojich snoch po nej túžili.
