Našťastie.....hviezdy sú všade, krásne rovnaké

Dnešné ráno je posledné. Dnešné raňajky, more, cesty, sprchovanie a umývanie nôh od horúceho piesku. Posledné kalimera a evcharisto. Chcem začať tento deň ešte skôr ako včera, ako predvčerom, predtým. Budík už po štvrtýkrát odhŕňa závesy noci a snaží sa rozprúdiť môj deň, ešte skôr ako je skoro. Na piatykrát pozriem na nízke čísla 05:30, obliekam bundu s kapucňou, botasky a odhodlanie, behať krížom-krážom po uhlopriečkach ešte studeného a tmavého rána. Ticho navôkol spomaľovalo moje bežecké tempo a krása okolo mňa ho úplne zastavila. Sadla som si, tentokrát na nezvyčajne chladné kamienky pláže a navliekala tento pokoj na povrázok čohosi. Možno citov, srdca, alebo duše. Neviem.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (0)

Mala som šťastie, že ma TV- rojkáči zobrali so sebou.

Doma sa niekedy oveľa ťažšie hľadá takéto miesto ticha , kde má človek dovolené sedieť a počúvať. Iba tak. A akokoľvek dlho. Vnímať a prežívať vzduch. Zhasínajúce hviezdy a rozžarujúce sa slnko vychádzajúce nad nikde nekončiacou vodou. Ranné straky, krákajúce akoby naschvál. Studené kamienky, ktoré tlačia z každej strany a piesok, ktorý v sebe ukrýva ruiny tisícich rozprávkových hradov detí.....aj tak ich všetky zobrali vlny.

V tomto skorom tichom ráne som si pospájala mozaiku predošlých dní, chvíľ, zážitkov, ľudí a ľudských charakterov, ktoré mali ľudia zbalené vo veľkých, alebo menších kufroch duše a bývali s nami v jednom hoteli.

Rôzne spektrum, rôznych ľudí.

Staršia pani a starší pán, plní stareckej múdrosti, humoru a pokory.

Pani v červených plavkách so šatkou okolo pása a slameným klobúkom, zakrývajúcim prvé šediny,... ktorá najradšej počúvala a hovorila iba o sebe. O svojich exotických dovolenkách a miestnych špecialitách.

Deti z detských domovov, medzi ktorými bolo dievča, s večne zatiahnutou clonou svojich očí. Slepé dievča, ktoré malo asi 14 rokov.

Ešte som mala predsa len trošku čas, kým slnko svojím prebudením nerozžiarilo celú hladinu mora, a ja by som mohla plávať v tých trblietajúcich odrazoch teplej žltej gule.

Práve tento čas, toto ticho, tento vzduch, vychádzajúce slnko a zatíchnutie krákajúcich vrán, či krkavcov akýchsi, pootvorilo kohútik môjho precitnutia a ja som si uvedomila...

..... že v živote človeka nie je príliš veľa takých krásnych a vzácnych vecí ako bol ten čarovný pokoj a harmónia staručkých ľudí,... ktorí boli, našťastie, mojimi susedmi.

.....že ľudské oči sa dajú príležitostne aj požičiavať, no človek si musí nájsť tých najsprávnejších zo správnych priateľov. Ako malo našťastie, to dievča.

.....že niekedy je lepšie mlčať a nehovoriť priveľa. Radšej zložiť z hlavy slamený klobúk nadradenosti a pýchy a spokojne si plávať,...trebárs aj v týchto ranných odrazových skielkach samoty a slnka.

..... a nakoniec pri pohľade na zhasínajúce sa hviezdy som si uvedomila, že našťastie hviezdy sú všade krásne rovnaké..... a také isté ma budú čakať aj doma.