Je to vôbec možné, že zdravé a múdre dievča, študujúce už na strednej škole, smejúce sa vtipom a vtipným situáciám a smútiace , keď udalosti nie sú práve pod slnečným lúčom. Dievča tešiace sa z prekvapení, netrpezlivé , možno občas neposedné a lenivé, inokedy tak živé a plné nadšenia. Dievča, čo si vyberá. Vyberá si hračky, sukne, blúzky, rifle a tričká, kamarátky a kamarátov,...a teraz si nedokáže vybrať pastelku na vyfarbenie jednoduchého domčeka. Neustále potrebuje niekoho , kto by vybral za ňu. Čaká a je ochotná čakať asi večnosť. Tak dlho, ako to ten človek potrebuje. Človek, ktorý stelesňuje jej voľbu. Zatiaľ sa pozerá bezducho z okna. Je veľmi trpezlivá, to musím uznať :).
Dnes v dlhej chvíli ticha som sa pokúsila ponoriť aspoň na okamih do Ivankinho sveta. Pravdaže, že je to nemožné. Nemohla som si dovoliť byť taká naivná. Jej myšlienky nie sú mojimi myšlienkami a jej spomienky a zážitky, ktoré ju skaličili a zhodili na kolená, nie sú mojimi spomienkami a zážitkami. Keby sa to všetko dalo aspoň podeliť.Pri pohľade na ňu cítim výčitky za to, že som mala šťastnejšie detstvo ako ona. O nejaký kus,...konkrétne o lepšieho otca.
V polovici dnešného sedenia som zámerne stiahla uzdu mojej iniciatíve . Najväčší problém nastal práve v tejto chvíli , keď ona sama mala rozhodnúť o našom ďalšom programe. Väčšej trpezlivosti som sa naučila práve od nej. Ďakujem Ivanka. Teraz ju môžem kvalitne využiť. A tak som čakala. Tak dlho , ako ona čakávala. Zatiaľ som sa pozerala z okna. Nie bezducho, ale pozerala som sa. Presne ako ona.
Niekoľko minút čakania, štvrťhodina, polhodina,...ani neviem, nemala som hodinky. Neboli mi treba, lebo na obed nás mali aj tak zavolať. To ticho ju čím ďalej , tým viac dostávalo do rozpakov, ktoré však , ako sa zazdalo si sadli na moju stranu, pretože odrazu pri každom stretnutí našich očí sa jej kútiky úst, čím ďalej tým viac dvíhali dohora.
Každý jej úsmev je moje víťazstvo. Jej spontánny úsmev je ako celá násobilka.
Stále bolo ticho , iba úsmevy sa medzi sebou rozprávali. Niekedy tichšie, inokedy hlasnejšie.
Občas som ju posmelovala slovami : „ Ivanka, máš toľko času, koľko len potrebuješ na Tvoje rozhodnutie čo budeme teraz spolu robiť. A ja to rozhodnutie budem určite brať ako to najsprávnejšie."
Neviem, touto vetou som jej možno chcela pripomínať, že stále čakám a aj naďalej budem čakať, že sa nehodlám vzdať svojho predsavzatia.
...a zrazu z nej vyšla veta, ktorá mala v sebe ešte stále bodliače strachu : „ ...tak teda sa poďme hrať piškvorky ..." a pozrela rýchlo do zeme.
Veľa sme sa pri nich nasmiali. Ako sa smejú malé deti. Ako sa niekedy smiala aj ona. Úplne z brucha a iba tak :) . Bez vážnejšej príčiny.
A ja som po skončení nášho sedenia mala taký pocit, ako keby sme dnešný deň prekonali nie násobilku, ale integrály.....ťažké integrály...
