Dnes som mala hodinu s Katkou ( Katka má kombinovanú a veľmi komplikovanú diagnózu – počnúc Dawnovým syndrómom, spletajúcim sa so schizofrenickými črtami a autistickým prejavom uzavretosti pred okolím ).
Dnes mala veľmi veselú náladu. Každú našu vopred stanovenú činnosť, či aktivitu komentovala asi takto : „ No Katuška, aj slniečko už vyšlo, tak už poď , ideme sa s Kristínkou učiť . “ Zopárkrát mi na okamih odbehovala k oknu pozdraviť slnko : „ Jéé, slniečko, nó, nó ako pekne svietiš “ a sadla si opäť za lavicu.
Bola to radosť ju dnešný deň pozorovať. Slnečné lúče majú asi čarovnú moc. Mojej tak často smutnej a uplakanej Katke dokázali povyťahovať teplými dotykmi jej kútiky úst. Ani sa mi nechcelo ju dnes prerušovať a vytrhovať nejakou nazáživnou matematikou z tejto euforickej nálady plnej života. No dnes ju nezlomila ani matematika.
Smelo otvorila zošit na stránke s veľkou päťkou ( Katka už má 18 rokov a počíta do 5, aj to niekedy s väčšími problémami pri sčitovaní a odčitovaní ) . Na dnešnú tučnú 5 som si pripravila rôzne obrázky načrtnuté obyčajnou ceruzkou. Za úlohu sme mali krásne farebne vymaľovať čo bolo 5x nakreslené ( 5 jabĺčok, 5 koliesok,...).
Katka zbožňuje kreslenie. A tak kreslila a kreslila, striedala si každú chvíľu modrú za žltú, oranžovú za fialovú, hnedú za ešte hnedšiu. Až sme sa dostali ku kvietku, ktorý bol nakreslený sám. Katka ho modrou ceruzkou obišla a išla k piatim loptám.
Zrejme si sčitovala : „ nie je HO až tak veľa , aby to bolo päť “, povedala.
„ Veď sú iba dva “. „ Iba dva ? “ nepustili ma moje výpočty. „ A kde je Katka ten druhý? “
„ Ale Kristínka, veď predsa ten druhý kvietok už niekto odtrhol ... “
Mala oveľa silnejší argument ako boli moje matematické výpočty. Jej krásna odpoveď mi zas odtrhla kúsok z toho môjho „ dospeláckeho myslenia . “
