Sem-tam mi na klobúk prisadne motýľ. Inak normálka. Zoznam autorových rubrík: Rodičovské, Vzťahové, Príbehy, Americké, Haluze, Nezaradené, Súkromné
Po štyroch rokoch materského plahočenia a dvoch deťoch s ročným rozdielom som si jedno leto znenazdajky pomyslela, že mám právo na luxus. Aspoň na jeden jediný týždeň. A tak sme sa nerozvážne ubytovali v štvorhviezdičkovom hoteli.
Keď sa priženíte (alebo ´privydáte´) do veľkej rodiny, chvíľu trvá než sa zorientujete a dokonale pochopíte všetky príbuzenské vzťahy. Ešte komplikovanejšie to ale môže byť, keď sa priženíte (či privydáte) do rodiny americkej.
Radiátor je jeden úžasný nedocenený stroj. Patrične oceniť ho dokážu len tí, ktorí sa neuvážene vyberú na takzvaný romantický víkend na farme a ubytujú sa v rustikálnom dome vykurovanom kachľami na drevo.
Možno sa budete čudovať, ale prvé, čo mi napadlo boli nedeľné noviny. A americký futbal. A ešte pomarančové kura a lacný javorový sirup. A pár iných drobností, bez ktorých sa žiť dá, ale s nimi bol život akýsi pestrejší.
O rakovinu som sa nikdy nezaujímala. Veď načo sa deprimovať. Jej existenciu som ignorovala, dokým sa mi sama nepriplietla do cesty a nenaučila ma pár dôležitých vecí.
Trnava je rovná ako lata. Obklopená plochými poľami od Karpát až po Zobor. A tak keď človek zatúži po nejakej hore (zrejme od slova hore), má sa čo obracať, aby sa uspokojil.
Nikdy som neplánovala byť rasistkou. Dokonca som bola presvedčená, že sa ma to netýka. Časom som však zistila, že to na každého skôr či neskôr aspoň raz príde...
Nedávno som si uvedomila, že ľudia dnes akosi málo premýšľajú o smrti. A najmä o tom, čo bude po nej.
Je to trocha smutné, ale bežný občan našej krajiny zväčša nepociťuje prílišnú blízkosť k zástupcom policajného zboru. Najmä nie k tým číhajúcim na cestách. Z času na čas ale predsa môže dôjsť k nečakanému zblíženiu.
Nikdy som netúžila podnikať. Teda nie vo veľkom. Ale taký ten vlastný malý podnik, kde si je človek sám sebe pánom, kde si sám určí, ktorých sto hodín týždenne bude pracovať a nikto mu do toho nekafre, leda tak nejakí zákazníci...
Paťo stojí na streche a už 15 minút nahadzuje lopatou stavebný odpad do vedier. „Takto super sa nespotím ani po hodine vo fitku,“ vzdychne spokojne. „Ozajstná robota, ozajstný pot, zamrmle veselo môj svokor stojaci obďaleč.
Bývala som kedysi vychrtlá. Hoci som si vtedy myslela, že som akurát. Život však má vo zvyku postupne prinútiť človeka, aby zmenil uhol pohľadu. A tak si myslím, že akurát som teraz. Hoc aj o osem kíl ťažšia.
Práve ste si zaplatili dvojtýždňovú dovolenku v USA. Veľmi sa tešíte, ale dosť aj obávate. Čo tam len budem jesť? Veď v zámorí podávajú iba nezdravé a extrémnu tučnotu privodzujúce pokrmy! A tak sa pustíte do vyprážania.
Mám jednu slávnu menovkyňu. Volá sa Danica, pravdaže. Tu však akákoľvek podobnosť medzi nami končí. Tá druhá Danica totižto miluje šoférovanie.
Priemerný vykorisťovateľ to má u nás ťažké. Poctivo sa snaží vyžmýkať z poddaného nejaký ten šesták ... a bum. Ďalší štátny sviatok.
Bol to jeden z tých dní. Keď bezmyšlienkovite uháňate od jednej povinnosti k druhej a ani jednu poriadne neprežijete. Keď životu chýba čosi svieže a zelené. Čosi ako petržlenová vňať.
Fakt neviem, čo to s nami ženami je. Najskôr chceme novú kúpeľňu a potom, kým sa na nej ´tvrdo´ pracuje, nedokážeme vydržať bez tečúcej vody. Ani len úbohých šesť týždňov.
Môj bývalý americký kolega – volajme ho Steve – rád hovorieval, že slovenským národným športom nie je ani hokej, ani futbal, dokonca ani cyklistika, ale zaváranie. „That´s cute,“ dodal zväčša s láskavým úsmevom.
Náš dedo má osemdesiat. Dva infarkty úspešne zvládol už dávno. Jednej ľadviny a polovice čreva sa tiež poľahky zbavil už pred rokmi. Je to otrlý pacient. Ale ten beh po schodoch, aby sa mu ráno ušla časenka, už asi fakt nedá.
Odrástla som na strave zo školskej jedálne. Mäso s ryžou alebo mäso so zemákmi. Sem-tam malá zmena. Ryžový nákyp alebo tak. Na výber boli dve veci. Jesť alebo nejesť. O žiadnej prieberčivosti nemôže byť reč.
