Sem-tam mi na klobúk prisadne motýľ. Inak normálka. Zoznam autorových rubrík: Rodičovské, Vzťahové, Príbehy, Americké, Haluze, Nezaradené, Súkromné
Už som sa zase zamilovala. A tentoraz do chlapa. Volá sa Dave Barry a zamilovala som sa doňho, lebo strašne smiešne píše. A navyše, konečne mi niekto logicky vysvetlil, prečo nemám čítať Päťdesiat odtieňov sivej. Aj keď...
Zlyhať v praktickej jazde je jedna vec. Veď od ženy, najmä takej, ktorá už x rokov nešoférovala, sa to tak trochu aj očakáva. Ale prepadnúť aj z očného testu bol už naozaj poriadny trapas. (Prvú časť príbehu nájdete tu.)
Byrokracia je príšerná vec. Mnohí u nás sa však mylne domnievajú, že smerom na západ sa intenzita jej príšernosti výrazne znižuje...
Bola sivá a tlstá a v skrútenom stave vyzerala ako ježko. Alebo ako mača. Či dokonca rozmlajznutý holub. Sedela som obďaleč na obrubníku, nohy skrčené, kolená pod bradou a pozorovala tú ponožku.
Keď sa raz človek pustí do Internetu, nikdy nevie, čo ho tam čaká. Ja sa púšťam do Internetu dosť často. A ak si nedám pozor, kdesi na konci, a možno už aj v strede, vraj na mňa číha akási demencia.
Vianoce sú už teraz vzdialenou minulosťou. Asi mi už odvtedy aj vytrávilo. Spomenula som si však na ne, keď som dnes v supermarkete prechádzala okolo pultu so štedrými kusmi ružového lososa.
Nemala som práve mnoho času. A tak som len chvatne vbehla do hračkárstva a od dverí zakričala: Jeden prdiaci sliz, prosím!“
Povedal môj muž, keď sme míňali ceduľu s nápisom Okres Revúca. Práve som sa ho pýtala, či už má pripravený podrobný turistický plán. Mal. Viac neprezradil. Vedela som len, že vrcholným číslom programu bude výstup na Kráľovu hoľu.
Nad čím premýšľate, keď stojíte v rade u mäsiara? Vdychujete vôňu údeného, sužujete sa myšlienkou, že tieto kusy svaloviny boli ešte pred pár dňami živými bytosťami alebo sa vám zbiehajú slinky na kus baraninky?
Šoférujem si do práce, rádio takmer na maxime, keď mi znenazdajky napadne: „Doparoma, veď ten Duchoň má fakt krásny hlas!“ Taký čistý, mužný, nezameniteľný.
Už dávno nie som vo veku, aby mi na ulici muži len tak z ničoho nič skladali komplimenty. Napriek tomu som včera jeden dostala.
Pozerám z okna. Môj muž práve naložil deti do auta. Odišli za chlapskými aktivitami. Nepýtam sa akými. Hlavne, že vypadli. Dom zostal nádherne prázdny. Stojím uprostred kuchyne a vdychujem vôňu úžasného ticha.
Čo sa stane, ak jeden veľký samec a dvaja malí, hoc aj nesú gény toho veľkého, spoločnými silami bojujú o jednu kosť? Kto tú kosť nakoniec zožerie? A akú úlohu v tomto obraze vlastne zohráva samica?
Len čo sa chudák trocha zaguľatí, už z neho zasa ubúda. Aj vy ste si to všimli? Áno, všetci o tom vedia a nikto s tým nič nerobí. Len si pokojne starnú, akoby sa nechumelilo.
Bol prekvapivo krásny slnečný novembrový deň. Na zelenej lúke na kopci pod osamelým košatým stromom sedel rovnako osamelý starý Lajči, náš sused. Sedel a čakal na smrť.
Slovo svokra – to už je dnes takmer nadávka. Napriek tomu, že mnohí z nás sa ňou skôr či neskôr stanú. Ja mám svokry dve. Jednu mŕtvu a druhú adoptovanú. A obe milujem.
Čo si vlastne Európania, vrátane Slovákov, myslia o Američanoch? Zdá sa, že zväčša nič dobré. Napriek tomu, že by sa tam nejeden najradšej hneď vysťahoval a stal sa tak jedným z nich. Napríklad takým Donaldom Trumpom?
Najskôr bi som vás mala upozorniť na jednu dôležitú vec. Od piatku bojkotujem ipsiloni. Dôvod? Jednoduchí. Už ich mám plné zubi. A mislím, že bi proti nim mali povstať všetci Slováci.
Púpava je pliaga! Hovorieva môj dedo. Stále vymýšľa nové metódy, ako sa jej zbaviť. Špatí mu trávnik. Ale mne sa vždy páčila, či už mala hlavu žltú alebo bielu. A okrem toho mi zachránila kosti. Hoci to nakoniec schytala figa.
Dano a Stano sa už poznajú roky. Sú si veľmi podobní. Čerství štyridsiatnici, rodinne založení, zamestnaní v strednom manažmente. Jeden rozdiel tu však predsa len je. Dano trpí prebytkom nehy, zatiaľ čo Stano jej nedostatkom.
