Slnečné znamenie Strelec mi zasvietilo pri narodení do šťastného a tvorivého života, o ktorom môžem už teraz v jeho poslednej tretine povedať, že bol a stále aj rýchly, aj plný zaujímavých situácií aj výziev, aj plný príležitostí či možností... Dokážem chvíľu aj zastať, aj leňošiť, aj pyžamové dni si už dopriať, rovnako milujem samotu, ako aj priateľov, milujem nádherné kruhy, ktoré vytvárame na seminároch etikoterapie i na meditačných stretnutiach či na stretnutiach so ženami v ČAROkruhoch. Vyštudovala som pedagogiku, pritiahla ma novinárčina, na dôchodku etikoterapia a astrológia. U mňa sa tieto dve "dámy" spojili a objavujú sa aj v kratších či dlhších zamysleniach. Milujem písanie, keď príde inšpirácia. Vtedy mám pocit, že slová prichádzajú samé a samé sa aj ukladajú do viet. Tak sa uložili aj do knihy o mojej dcére, ktorá končila život na detskej onkológii, a tak sa v knihe S TEBOU, MIRKA objavili aj ďalšie deti, ktoré som počas polročného pobytu na tomto oddelení spoznala. Neskôr, keď ma život na chvíľu zastavil cez chorobu, vznikla z rozhovoroch, ktoré vznikali pre noviny, kniha S VAMI, KRÁSNE BYTOSTI. Bolo mi cťou poznať toľko nádherných ľudí. Niekoľko kníh je stále v "šuflíku", niekoľko nápadov v hlave, keď dozrie čas, uzrú svetlo sveta. Milujem totiž písanie. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Na doliečovacom oddelení som chvíľu strávila s mužom, ktorý sa chcel i nechcel so mnou rozprávať. Keď som k nemu prišla, potreboval si napraviť hodiny, pozrieť v kalendári, kedy bude tohto roku Veľká noc, podal spolupacientovi noviny... Potom zavrel oči a rozprávali sme sa.
Ivan Rusnák, lekár, ktorý už dávno prekročil hranicu klasickej medicíny a ktorý v ľuďoch vidí duchovno-duševné bytosti, ma pozval na oddelenie dlhodobo chorých. Aby som precítila atmosféru „doliečováku" a písala o ľuďoch na posteliach i o ľuďoch skláňajúcich sa nad posteľami.
Až keď som už mala vlastnú rodinu, uvedomila som si, akými krivoľatými cestičkami lásky, nelásky prešli moji rodičia. Bolo to pred pár rokmi niekedy pred Valentínom, ale im Valentín nič nehovoril. Skôr MDŽ. Ich vzťah mi však ukázalo obyčajné červené jabĺčko.
„Už si pripadám ako veverička bežiaca v tom koliesku," napísal jeden z mojich známych a ja som okamžite videla veveričku v bojnickej zoologickej záhrade. Pohľad neprítomný, srsť nezdravá a dookola beží v klietke, len občas sa posnaží o výskok. Stres ako svet.
Kým Ondro žil, vyvolával vo mne zvláštne pocity. Jeho oči sa napriek všetkému, čo prežíval, usmievali. Vyzeral spokojne a šťastne. Vo svojom svete. Jeho zovňajšok bol zmesou všetkého, čo od ľudí dostal.
„V jednej chvíli, keď zomierala moja Lucka, som jej povedala - choď," hovorila žena v čiernom a vytrvalo mi pozerala do očí s otázkou, či ju chápem. V rukách žmolila perník, ktorý mi doniesla. Pred časom sme totiž „bývali" v izbách - izolačkách vedľa seba na detskej onkológii s našimi dievčatami. Vtedy ona z oddelenia odišla po odchode svojej dcéry skôr ako ja.
Zdá sa mi, že naše cesty sa niekoľko rokov približovali. Prvýkrát som ho zaregistrovala v liptovskomikulášskej synagoge na akomsi koncerte. Suverénne kráčal k svojmu miestu. Všetci muži v oblekoch, on v ľanovej vyšívanej košieľke. Dostal ma.
Keď mi mama jedného z lesníkov zavolala, že medveď zaútočil na Miška, chvíľu som nevedela, či ísť chlapca do hory ratovať, či si sadnúť a napísať o tom, alebo sa za mladého pomodliť.
Jedného z chlapcov, ktorí v adventnom čase zabili mikulášskeho taxikára, som ako bábätko držala v náručí. Spokojný, usmiaty, keď som ho položila na posteľ, sladko zaspal. Pri spätnom pohľade ešte aj dnes preciťujem radosť z jeho narodenia, ktorá panovala v izbe. Tieto obrazy, roky zabudnuté, sa mi vynorili zo spomienok pri pohľade na všetkých troch súdených.
„Boh a ty," napísala liečiteľka tri slová na papier a povedala, že mám všetky možnosti byť bohatá. „Spoj si to - Boh-a-Ty, si bohatý človek, len si bohatstvo neblokuj myšlienkami o chudobe."
„Samozrejme, máme aj deti, ktoré sú úplne náročné, ale predsa preto sme pedagógovia. Keby deti nemali žiadne ťažkosti, netreba žiadnu školu," povedal Pär Ahlbom, keď hovoril o škole vo Švédsku, ktorá má vo svojom vienku intuitívnu pedagogiku.
Do volebnej miestnosti prišla veľká skupina Rómov. V priebehu niekoľkých minút ďalšia. Pekne zdvihli v danom volebnom obvode priemernú voličskú účasť.
„Ak sa my nechceme hýbať a hrať, veľmi ľahko sa vzdialime od toho, aké sú deti," zahlásil osemdesiatjedenročný Švéd Pär Ahlbom, veľmi vitálny učiteľ, ktorý doslova prehopsal na Slovensku celé dni predĺženého víkendu.
„Moja dcéra bude chvíľu držať moju ruku, ale celý život moje srdce. Je týždeň dcér, takže ak máš dcéru, ktorú miluješ, zdieľaj..." Text na červenom podklade prišiel ku mne na sociálnej sieti.
„Nazbieraj toľko gaštanov, koľko máš rokov, vlož ich do pláteného vrecúška a potom s nimi pod vankúš do postele," navrhla mi priateľka pred dvoma rokmi, keď som sa sťažovala na choroby z nachladnutia.
„Zdravá myšlienka je pre teba zdravie,“ zdupľoval šesťdesiatsedemročný muž. V zápale reči mi tyká, hoci si vykáme. Pozerám do jeho hlbokých očí a verím mu. Život nakládol na jeho ramená plno bremien, a on si ním kráča šťastne.
Pre tohtoročnú očistu živou stravou som zvolila 21 dní pred jesennou rovnodennosťou. V tomto čase máme po lete v tele dostatok Slnka a tepla, začiatok jesenne nám zas ponúka cez množstvo zeleniny a ovocia hojnosť na našich stoloch.
Zdá sa mi, že život ma akosi prirodzene priviedol k ekológii. Žiadna extra výchova v detstve - v päťdesiatych či šesťdesiatych rokoch minulého storočia sa totiž ešte nenosila. Fakt neviem, čímže ma to život pootĺkal či ako ma poobracal, že idem týmto smerom. Ale napríklad som si myslela až do jednej návštevy Indie, že viem šetriť vodou. Omyl. Pobyt v nej mi totiž ukázal niečo iné.
V priebehu niekoľkých posledných dní prišlo ku mne viac informácií o ekomožnostiach pri pohrebe. Keďže sa ma smrť vždy dotýka akosi zblízka, hlboko som sa nad tým zamyslela.
Posledné roky v škole som sa s deťmi veľa hrávala. Najmä v takzvaných problémových triedach, ktoré tvorili žiaci „bez vzťahu" k jazykom či športu. Ostali béčkarmi, pretože áčka boli jazykové a céčka športové triedy. Z tvorivosti pri mandalách sa však tešili aj dospelí. Tiež moje oči a žalúdok.
