Slnečné znamenie Strelec mi zasvietilo pri narodení do šťastného a tvorivého života, o ktorom môžem už teraz v jeho poslednej tretine povedať, že bol a stále aj rýchly, aj plný zaujímavých situácií aj výziev, aj plný príležitostí či možností... Dokážem chvíľu aj zastať, aj leňošiť, aj pyžamové dni si už dopriať, rovnako milujem samotu, ako aj priateľov, milujem nádherné kruhy, ktoré vytvárame na seminároch etikoterapie i na meditačných stretnutiach či na stretnutiach so ženami v ČAROkruhoch. Vyštudovala som pedagogiku, pritiahla ma novinárčina, na dôchodku etikoterapia a astrológia. U mňa sa tieto dve "dámy" spojili a objavujú sa aj v kratších či dlhších zamysleniach. Milujem písanie, keď príde inšpirácia. Vtedy mám pocit, že slová prichádzajú samé a samé sa aj ukladajú do viet. Tak sa uložili aj do knihy o mojej dcére, ktorá končila život na detskej onkológii, a tak sa v knihe S TEBOU, MIRKA objavili aj ďalšie deti, ktoré som počas polročného pobytu na tomto oddelení spoznala. Neskôr, keď ma život na chvíľu zastavil cez chorobu, vznikla z rozhovoroch, ktoré vznikali pre noviny, kniha S VAMI, KRÁSNE BYTOSTI. Bolo mi cťou poznať toľko nádherných ľudí. Niekoľko kníh je stále v "šuflíku", niekoľko nápadov v hlave, keď dozrie čas, uzrú svetlo sveta. Milujem totiž písanie. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Keď som ako matka povedala kedysi smrti svojej dcéry áno, netušila som, že o niekoľko málo rokov budem v podobnej situácii a poviem aj ako žena áno smrti svojho muža. Hovorí sa predsa, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Ja som vstúpila.
Kdesi som čítala, že aktívni seniori sú vraj zriedkavým úkazom, pretože len posedávajú pred televízormi či pri pive. Myslím si však, že tak celkom to v súčasnosti už nie je pravda. Svet sa mení a do neho sa rodia nielen iné, múdrejšie deti, ale aj aktívni seniori.
Keď objavím zaujímavého človeka, zaujímavú tému a napíšem o nich, občas sa stáva, že aj niektorá zo slovenských televízii prejaví záujem. Tak to bolo aj s nocľahom medzi včielkami, ktorým nevoňala moja voňavka.
„Nechceš dodržať pravidlá? Chceš kradnúť? Kradni, ale musíš si uvedomiť, že nad tým je zákon, ktorý hovorí – keď si kradol, budeš okradnutý,“ povedal MUDr. Ivan Rusnák, keď sme v jednom z rozhovorov „zablúdili“ do etikoterapie.
Návraty ku koreňom pre mňa znamenajú aj spomienky na starkých, ktoré sa v týchto dňoch vynorili akosi silnejšie než inokedy. Začalo sa mi so starkými v noci snívať, cez deň som si spomenula na ich kuchyňu v dlhom „sklárskom dome v Utekáči, v ktorom bývali štyri rodiny a kde oblôčik zdobil muškát a zrkadielko zavesené na kľučke okna. Tam sa starký holieval.
„Keby som sa venoval len tancu a nie choreografii, neuspokojovalo by ma to," zahlásil majster Slovenska v show dance a rozhodne mi pozrel do tváre. V tú chvíľu som vedela, že mám pred sebou človeka, ktorý presne vie, ako žiť, aby svoj sen tanečníka a choreografa naplnil. A to má Filip Martinský z Liptovského Hrádku, o ňom je reč, len štrnásť rokov.
Keď som takmer presne pred troma rokmi robila rozhovor pri koňoch a veľa som tam vtedy fotila, netušila som, že jedna vydarená „konská" fotografia mi celé roky ostane v pamäti. Možno aj vďaka výrokom mojej maminky, ktorá hovorila o konskej láske alebo - že niekto môže druhého ľúbiť ako koňa.
„Vaše objatie mi ostalo hlboko v pamäti. Keď spomínam, naša mama nás ako deti nikdy neobjala, nikdy nepobozkala. Nikdy sme „nemali" ani narodeniny, ani meniny. To mi teraz z môjho detstva najviac chýba," neveriaco hľadím na slová v liste napísanom klasicky na papieri a nedokážem zastaviť slzy.
Život mi zariadil stretnutie s dámou, ktorej osud nadelil poriadnu kopu náročných situácií. Ona ich však prijala a naučila sa pomáhať. Dlho som pri nej rozmýšľala, čoho všetkého je žena schopná sa vzdať, aby pomohla svojim blízkym. A nielen im. Pritom sa na svoj vlastný osud nesťažovala.
"Ty si už tiež riadny pamätník," zalichotil mi kolega a chcel vedieť, aké mám skúsenosti s vyučovaním rómskych detí, keďže som počas mojej tridsaťročnej pedagogickej praxe mala vždy v triede tieto deti. Hneď som si spomenula na moje prvé triednictvo, kde bolo v triede tridsať detí, z toho dvanásť rómskych.
Rada zdieľam svoje skúsenosti a keď som viac rozprávala o dňoch bez jedla, odrazu som bola prekvapená, koľko ľudí podobné dni takmer každoročne na jar či jeseň zažíva, no nerozprávajú o tom. Prečo? Boja sa, kam by ich ostatní po "priznaní" zaradili.
Kedysi som si nevedela predstaviť ani deň bez jedla. Teraz som sa už po druhý rok v rámci predveľkonočného pôstu rozhodla nejesť dvanásť dní. Samozrejne, v skupine. Predtým som zvykla byť štyridsať pôstných dní, napríklad len na ovocí, zelenine a orieškoch, alebo som sa dobrovoľne vzdala niektorých potravín s tým, že ich „obetujem" za posilnenie svojich hodnôt. Tohtoročných dvanásť dní bez jedla bolo pre mňa dvanástimi dňami bez hladu.
„Nelkin život bol životom prerodu mnohých sŕdc," napísala mi Nelkina mamka s tým, že príbeh jej šesťmesačného dievčatka môžem poslať ďalej. „Chceli by sme, aby jej príbeh naďalej žil a oslovoval ľudí, možno aj tých, ktorí Nelku osobne nepoznali." Nelka rovnako ako ostatné deti, ktoré odišli na druhý breh, zanechala v každom z nás kúsok svojho srdiečka. Aby sme boli lepšími.
Vždy, keď sa blíži apríl, v spomienkam sa vraciam - a Deň žltých narcisov mi ich ešte intenzívnejšie odkrýva - do dní na detskej onkológii v Banskej Bystrici. Toto oddelenie bolo veľmi intenzívne súčasťou života našej rodiny niečo cez dva roky. Pol roka som tam bývala s dcérou na izolačke.
Spoznala som úžasnú ženu pred štyrmi rokmi. Keď som sa jej dnes dívala do očí, videla som najšťastnejšieho človeka vo vesmíre, videla som šťastie celého sveta v nej. Pritom toto krehké žieňatko má sedemdesiat percent tela po ťažkých popáleninách. Bez popálenín ostala len tvár. 2. novembra 2007 šla do pivnice priložiť drevo do kúrenia a v tej chvíli vybuchol kotol na tuhé palivo.
Keď som sa usilovala postaviť na nohy po dcérinej a manželovej smrti a keď ani tabletky nezaberali, našla som si cestu k regresnému terapeutovi. V predstavách som sa stretla nielen s mojimi blízkymi, ktorí odišli, ale nabiehali mi obrazy, ktorým som nerozumela. Niektoré veľmi ťažké. Terapeut vtedy povedal, že sa treba na ne pozrieť, ale ja som ich odsunula do svojho tieňa. Dobehli ma teraz.
Občas, keď cítim, že potrebujem naštartovať v sebe RAdosť, spomeniem si na vtipné situácie zo svojho života. Dokonca som zistila, že aj tie, ktoré sa vo chvíli prežívania zdali náročné, po čase z nich náročnosť vyprchá a zostane v nich úsmev. Pre mňa terapia RAdosťou.
Český herec, zabávač Petr Novotný predniesol raz vo svojom vystúpení monológy troch ľudí v rovnakej situácii: nahnevanú predavačku, rozčúlenú zákazníčku a pokojného človeka z fronty na čerstvé pečivo. Bol úchvatný. Rovnakým pohľadom som sa aj ja pozrela na situáciu v nemocnici, kde ma druhýkrát v priebehu niekoľkých dní priviezla záchranka. Dokonca s húkačkou. Nemala som však chuť byť tou vážnou napriek vážnosti situácie. Ak som sa dotkla jemnocitu herca pri kopírovaní jeho nápadu, hlboko sa ospravedlňujeme. „Odpusť, Petr, nedalo sa nenapísať."
„Mám ťažkú noc za sebou," povedala osemdesiatročná žena a starobou zblednuté oči jej behali sem-tam, akoby zvažovali, či prezradiť z noci viac. „Snívalo sa mi s manželom, ktorý je už niekoľko rokov mŕtvy."
„Ja k tomuto doktorovi chodím už dvadsať rokov," nahla sa nahlas jedna tetka k druhej v čakárni u kardiológa. „Ja tiež," kontrovala jej druhá, „a ešte aj k očnému, neurologičke aj reumatologičke, tiež k obvodnému."
