Bývalý (m)učiteľ na I. stupni ZŠ, ktorý sa platonicky priatelí s Jonathanom Livingstonom, so Siddhárthom a hobitmi. Znamenie vodnára ho predurčuje k uletenosti všetkými smermi - hudba, literatúra, šport ... Zoznam autorových rubrík: Moja malá fikcia, Viera ako ju cítim, Aj také sa mi stalo, Moje malé postrehy, Zo života, Život je krásny, Malé gramatické okienko, Logopedické okienko, Rozprávky (aj) pre dospelých, Milovaťžofiu, Nedeľná ... veď viete : o ))), Biblia očami laika : ), ...cestou ma vanie..., šerm, moje hudobné výlevy, Etika u mňa v triede :o), Moja poviedkovňa, Pracujem ako divý :o), baška, (pre mňa) zaujímaví ľudia, na slovíčko, Nápadník, Súťaž krátkych videí, Súkromné, Nezaradené
(prišlo nám nedávno poštou svadobné oznámenie... keďže možno odôvodnene predpokladať, že dňa...uzavrieme manželstvo... táto skutočnosť nám zakladá neodňateľné právo to s vami osláviť... na reštauračnej lodi Žilina... a rozvírilo spomienky na čas, keď som ešte žil slobodne... na ulici).
Sú takmer štyri hodiny popoludní a v kostole niet ani nohy. Odrazu v zámke zaštrngoce kľúč. Dnu vojdú dvaja navlas rovnakí chalani, pravdepodobne dvojičky. Bez dlhých rečí si zložia veci a začnú chystať ozvučovaciu techniku. Len o niekoľko minút neskôr sa v bráne ukáže počítačový technik a hneď za ním prichádza zamestnanec ktorejsi vysokej školy. Dvere sa ešte párkrát otvorili a potom zase zavreli. Nakoniec tu bolo desať ľudí, ktorých spájala jediná vec: Túžba pomôcť.
Ulicou svižne kráča zamyslený muž. Svojmu okoliu nevenuje vôbec pozornosť. Teda aspoň do chvíle, kedy začuje úžasný spev. Akoby sa práve zobudil, zahľadí sa smerom, odkiaľ prichádzajú prekrásne tóny a vidí skupinku Rómov. No, presnejšie povedané ocka a jeho troch synov.
Obvykle som veľmi ukecaný (som predsa učiteľ : ), ale dnes len stručne:Príďte si pozrieť Baruškin farebný svet, stojí to za to, je to úžasnéééééééééééééééééééééé! T- GALLERYPanská 24BratislavaVýstava potrvá od : 4 . 5 . 2006 – 26. 5. 2006Po – Pia : 10.00 – 18.00So : 9.00 - 17.00 Ps: Ak by to niekto v tom mori informácií prehliadol, tak pre istotu ešte raz : Je to úžasné : ) A pekný deň, Dávid
Nedávno som písal článok o úžasnej deväťročnej maliarke Baruške. Sám sa musím priznať, že výtvarne veľmi nadaný nie som, no i tak výtvarnú výchovu učím. Nevedno, či moja lenivosť, snaha pomôcť, alebo dokonca oboje, stáli pri zrode jednej zaujímavej myš-lienky. Čo keby sme s deťmi, na našu dvojhodinovku výtvarnej výchovy, pozvali Barušku ako hosťujúcu profesorku. Obraz, ktorý by s deťmi namaľovala, by sme potom ako trieda od nej kúpili. Keďže vedenie školy dalo súhlas, stačilo už len zavolať Baruškinej mamine. Telefón niekoľkokrát zazvonil, než sa na druhom konci ozval hlas, ktorý mi bol dobre známy.
Sedím v aute, blížim sa k prechodu pre chodcov a z reproduktorov sa ozýva: „...více méně se to dobře vyvíjí, život je návykovej a někdy zabíjí...“. Už z diaľky spozorujem chodca a tak vyhodím rýchlosť. Postupne pribrzďujem až úplne zastanem niekoľko metrov od prechodu. No deduško, opierajúc sa o palicu, akoby si môjho počínania vôbec nevšimol. Mierne som sa uklonil a mávnutím ruky naznačujem, že môže prejsť. Stalo sa niečo, čo som nečakal. Starček sa usmial, tiež sa mierne uklonil a podobne nonšalantným pohybom ukázal, že prednosť mám ja. Obaja sme sa na seba usmievali a hľadeli si priamo do očí.
Detská onkológia - Kramáre, 26.2.2006. „Dovoľte mi predstaviť sa. Volám sa Esmeralda, mám 6 rokov a som Vyvolená - podrobnosti neskôr. Bývam vo Vile na kopci, kde sú steny presklené a celý deň ma môžete sledovať. (Zábery však nie sú vhodné pre deti a ani dospelých). A kto mi dal možnosť dostať sa do Vily, kde sa nikto na emócie nemusí hrať a slzy i smiech sú ozajstné? Prednedávnom ktosi neznámy poslal na moje meno SMS - ku v tvare C71.1 a hop. Ani neviem ako a som tu.“
Ten „bágel“ váži najmenej 30 kilo a jeho rukoväť sa mi zarezáva do ramena. Ruku už si temer necítim. Tlačím sa do výťahu, no veľký šermiarsky vak sa nie a nie zmestiť. Sklamane sa vyteperím von. Takže schody a s touto opachou. No čo, ale za tú srandu to stojí. Uf, konečne na oddelení. Práve keď prechádzam celý spotený okolo vyšetrovne, začujem uplakaný hlas: „Pán doktor, prosím, dajte Martinovi ešte chemoterapiu.“ „Keby bola čo len najmenšia nádej, tak to spravím, ale nie je. Bolo by to zbytočné trápenie...“ „My to vieme,“ ozval sa tichý mužský hlas, najskôr otec, „ale ak mu povieme, že odchádzame bez liečby domov, pochopí, že ide zomrieť.“ „Pán doktor, prosím...“ozvala sa opäť žena. Niekoľko sekundové ťaživé ticho. „Dobre,“ rezignoval lekár. V zápätí opustil miestnosť a opäť zavládlo ticho.
Necelých deväť hodín pred prvým finálovým večerom programu „Slovensko hľadá Super Star“, sa na detskej oknkológii na Kramároch objavil, takpovediac, „konkurenčný podnik“ : )))
Chvíľa váhania. Hlboký nádych a vzápätí, prudký výdych. „Tak poďme na to,“ vravím si odhodlane a vstupujem, rovnako ako po mnoho dní predtým, na oddelenie detskej ortopédie. Na konci krátkej chodby stojí sestrička, ktorá má práve službu. „Ahoj Katka, tak ako je s Barborkou?“ pýtam sa v očakávaní. „No, volali z Kramárov, tú chemošku nezvládla...“ na viac sa nezmohla, len mykla plecom a pokrútila hlavou. V unavených očiach sa zaleskli slzy. „Do riti,“ zahrešil som polohlasom a hlavou mi preblesla spomienka na nedávnu párky párty, kde som Barborku presviedčal, že aj bez nohy, môže byť na svete sranda. Mal som pocit, akoby odvtedy ubehlo mnoho rokov. Musím zmeniť tému: „Máme dnes príjem?“ „Áno, malá Lucka na šestke. Je nepočujúca.“ „Len nech je to skolióza,“ pomyslím si podvedome. No už v polovici letu bola táto myšlienka zostrelená nekompromisným: „Podozrenie na zhubný tumor...“ „Do riti, do riti a ešte raz do...“na viac som sa nezmohol, lebo mi v krku uviazla veľká hruda horkosti.
Trieda 4.C, ktorej nelichotivá povesť vymetala všetky kúty na ZŠ Tbiliská, sedela koncom júna minulého školského roku potichu pohrúžená v prípravách na záverečný test zo slovenského jazyka. Čas od času bolo počuť muchu, no po mojom krátkom pohľade, si to i tento narušiteľ pokojného priebehu hodiny okamžite rozmyslel. A vtedy sa to stalo. Písal som na tabuľu vety, v ktorých som za pochodu robil malé úpravy, aby neboli totožné s vetami z testu. No práve to, sa mi stalo osudným. Keď už som dopisoval poslednú časť, ozval sa kdesi z tretej lavice malý Filip: „No pán učiteľ, nominatív plurálu...“ Trieda ustrnula a čakala, čo spravím.
