Bývalý (m)učiteľ na I. stupni ZŠ, ktorý sa platonicky priatelí s Jonathanom Livingstonom, so Siddhárthom a hobitmi. Znamenie vodnára ho predurčuje k uletenosti všetkými smermi - hudba, literatúra, šport ... Zoznam autorových rubrík: Moja malá fikcia, Viera ako ju cítim, Aj také sa mi stalo, Moje malé postrehy, Zo života, Život je krásny, Malé gramatické okienko, Logopedické okienko, Rozprávky (aj) pre dospelých, Milovaťžofiu, Nedeľná ... veď viete : o ))), Biblia očami laika : ), ...cestou ma vanie..., šerm, moje hudobné výlevy, Etika u mňa v triede :o), Moja poviedkovňa, Pracujem ako divý :o), baška, (pre mňa) zaujímaví ľudia, na slovíčko, Nápadník, Súťaž krátkych videí, Súkromné, Nezaradené
Nikdy som nebýval extra dobrým žiakom v matematike. Ešte tie priestorové veci, ako rezy kockou a podobne, to bolo v pohode, ale inak nič moc. Dnes ráno som si uvedomil, že nás, slabých v matematike, bolo v školách zrejme viac.
Učiteľ sa zhlboka nadýchol. Premeral si triedu a potom sa rozkričal: "Som nahnevaný!" A žiaci? Tí iba potichu sedeli... No nie dlho... Vlastne iba celkom krátko.
Keď som pred časom oslovil Peťa, aby sme spáchali rozhovor, odpovedal mi: "Iste...chápem. Však ako hovoríš – ja som ty a asi to funguje aj naopak...akurát že vločky nie sú rovnaké... ale, s**ť na vločky, však ide o sneh. A ešte som zabudol na jedno varovanie. Nech sa bavím s ľuďmi o sebe hlbších otázkach, výsledkom je vždy veľké H***o." Nenechal som sa odradiť a tak ... Peter Ševčík, narodil sa v Bratislave 10.11.1974, ZŠ Viničné, potom SOU železničné v Bratislave, 20.07. 2007 spojil svoj život so životom Amálie Čokinovej, 26.11. 2008 sa k nim pridal malý Pepe... Stavbár domov na kľúč, cestovateľ z hĺbky duše...neznáša cirkevné formy všetkého druhu, baví ho stretávať priateľov a ako okamžite citlivo sám Peťo dodáva,
Nehybne ležal na kamienkovej dlažbe. Cítil sa starý, unavený a ... úplne nepotrebný. Možno nedokázal všetko, čo na tomto svete dokázať mal, ale osud to už raz takto zariadil, a tak mu neostávalo iné, ako rezignovane a v tichosti čakať na svoj koniec...
Na zastávke sa tlačí dav ľudí náhliacich sa do práce. Konečne. Prihrmela električka a dav sa vrútil dnu. Niekoľko šťastlivcov sa usalašilo na posledných voľných miestach. Najlepšie miesta, tie sedadlá pri oknách, ktoré sú v rámci dvojsedadiel, to už prirodzene neboli, no i tak to bolo lepšie, než sa tlačiť v stojacom dave...
Báseň. O Vianociach. O kaprovi. O omamičke. O ocinkovi. Ale hlavne o smiechu, alebo ak chcete o rehote :o)
Sucho som prebehol očami triedu a začal vysvetľovať, ako sa veci majú s tými štvoruholníkmi. Pripomenul som, čo sme si vraveli o susedných a protiľahlých stranách a následne som informoval decká, že novým pojmom sú pre nás uhlopriečky.
Pani riaditeľka kráčala okolo triedy. Nakukla dnu a na moment stuhla. V strede triedy bol hlúčik detí, ktoré si tváre maľovali kriedami.
Predposledný deň v škole a decká boli také otravné. Dnes ma otravovali celý deň. Počas hodín, počas prestávok a ešte aj počas obeda. Ale čo už, môžem si za to sám.
Dlhé roky som bojoval proti rasizmu. Myslím, že už viac proti nemu bojovať nebudem, pochopil som totiž, že...
"Dávid, bojím sa," šepla Terezka... Ostrie sa nebezpečne priblížilo...pocítil som uštipnutie. Netrvalo to dlho a ležal som pokojne na koberci v zadnej časti našej triedy...
"Dnes sa budeme venovať prekladu z jazyka anlického do slovenčiny,"oznámil som deťom a nebudem cteného čitateľa klamať, že decká v triede z toho nejako extra nadšené neboli. "Ale veď máme mať etiku!" volali rozhorčene.
"Kto stojí u dverí, hlavu si uderí." Alebo čosi také podobné hovorievali naši učitelia, keď som ešte chodil na základnú školu. Už to bolo dávno, ale v hlave táto skvostná myšlienka pretrvala až doposiaľ a tak...
Električka päťka sa lenivo terigala na svojej obvyklej trase. Akési dve žiačky z QSI preberali chalanov, mamina, na sedadle predo mnou, horko ťažko bojovala s výchovou svojich ratolestí a pán oproti cez uličku čítal dnešné noviny...Hrkot kolies na koľajniciach ma uspal.
Drahý John, už tu nejakých pár rokov nie si a tak ťa chcem iba uistiť, že som nezabudol......každý deň pozorujem Ako sem prichádza slnko...
Teda prirodzene, že nie hneď. Najskôr sme si opakovali, až sa nám z kečky parilo a až potom prišlo na rad overovanie vedomostí. Čo to? Ako sme si opakovali? Predsa v daždi.
Viedeň 3.12.2010 (17:30). Vonku husto sneží. Nastupujem do lietadla smerujúceho do Londýna. Meškanie je minimálne. Lietadlo sa pomaly rozbieha, no vzápätí zostane stáť. K ľavému krídlu príde akési vozidlo, nie je to auto, skôr čosi ako mininákladiak. Objavia sa niekoľkí technici. Neviem, čo presne robia, ktosi tvrdí, že musia na krídlach niečo rozmraziť, ale neviem, či to je fakt pravda. O pár minút sa opäť rozbiehame a potom znovu stojíme. Scenár s technikmi sa opakuje ešte niekoľkokrát. Napokon sa predsa len rozbehneme do postačujúcej rýchlosti, aby sa lietadlu podarilo odlepiť od zeme. Nastáva tiesnivé ticho. Mám pocit, že cítim pod kolesami hrudy snehu. Odrazu si uvedomujem, že toto by mohol byť... Koniec...
občas nie sú zas tak veľmi jemné a tiché :o)
Dnes bola skvelá angličtina...alebo to ani nebola angličtina? V podstate nič nové na svete. Priniesol som na angličtinu zmrzku a vysvetlil deckám, že sa zahráme na zmrzlináreň, pričom ja budem ujo zmrzlinár a oni zákazníci. (To, že okrem "angliny", ide tak trochu aj o etiku, som im zabudol povedať :o)))
Vo svojich skorších úvahách na tému diferencovaného odmeňovania učiteľov som sa zameriaval na vytvorenie akéhosi merítka, na základe ktorého by každý učiteľ dostával okrem pevného tabuľkového platu i pohyblivú časť (nie občasne, ale stabilne a vždy v závislosti od výsledku 360° hodnotenia). Takzvanú motivačnú zložku. Výška tohto osobného motivačného príspevku mala byť podmienená rozličnými kritériami (stanovenými v spomínanom 360° hodnotení). Bližšiu špecifikáciu tohoto modelu nájdete tu. Dnes som dostal tak trochu čudný nápad, takmer iste v tejto podobe nerealizovateľný, ale možno by mohol byť tak trochu inšpiráciou pre istý typ škôl (ktoré budú spĺňať potrebné parametre), a tak uverejňujem.
