Milujem písmenká a rada sa s nimi hrám. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Sprcha duše vo verši, jedlo, bylinky, oprášené spomienky, Môj zverinec, Čriepky dňa, Uletené, pokus o fejtón, Súkromné, Nezaradené kadečo
Keď sa povie Exupéry, väčšine z nás sa vybaví útle dielko - Malý princ. Netradičný rozprávkový príbeh s kúzelnými bytosťami, ktoré majú čo povedať dieťaťu ako aj dospelému čitateľovi. Zdanlivo jednoduchý dej je hlbokou sondou do životných hodnôt. Núti premýšľať a prehodnocovať vlastné postoje. Nie však tomuto dielu sa budem venovať.
Ak nie ste oduševnený psíčkar, či psíčkarka radšej ani tento článok nečítajte. Útlocitnému čitateľovi by som sa mohla sprotiviť (možno až zhnusiť) a mohla by som ho stratiť aj pre moje budúce blogové príspevky, venované iným témam. To by som nerada riskovala. Tak si prosím, kvôli mne, dobre si rozmyslite, či článok otvoríte. Denno-denne prekvapujem samú seba, nikdy by som neverila, čo znesiem, čo mi už (takmer) nevadí, na čo si zvykám... Veď ako sa hovorí, keď ľúbiš, nie je čo riešiť.
V telke som zhliadla reportáž o zdevastovanej Korytnici. V okamihu som si oživila obrazy, ktoré pred pár rokmi na danom mieste videli moje oči. Zapísali sa do zoznamu mojich negatívnych zážitkov. Doteraz, keď sa povie Korytnica, cítim nevôľu a smútok, hnev a roztrpčenie...
Dnes mi padla sánka trikrát po sebe, v priebehu pár minút. Aby som vysvetlila prečo, musím napísať scenár malého príbehu. Kaufland Martin, pod jeho strechou predajňa mäsa a mäsových výrobkov firmy Makovec. Nakupujem tam rada. Nechutia mi šunky, ktoré trh ponúka. Je v nich pomaly viac vody ako mäsa a ich ochutenie nereže môjmu jazyku. Málokedy natrafím na takú, čo ako - tak chutí. Na šunku spred pár rokov len melancholicky spomínam. Veľa rokov dozadu som rada kupovala aj tzv. Liptovskú salámu. Moja dcéra ju už vtedy mala radšej ako šunku. Už niekoľko rokov som pátralala po klasickej Liptovskej... Márne. Všetky chutili ako nejaký lančmít.
Kľučkujúci sídliskovou zeleňou sa zaránky pasujeme so šteklivými lúčmi horúceho slnka. Našim cieľom je obľúbená lúka, kde si Beny pošantí a ja si poupratujem v hlave. Prichádzame k areálu základnej školy, míňame ho len okrajovo. Z jeho druhej strany, učupené za budovou, sa nachádza torzo sídliskového ihriska. Dávno už neslúži na šport, je však obľúbeným miestom na stretávky mládeže. Svedčia o tom spojené lavičky a pod nimi niekoľko fliaš, cigaretových krabičiek a pohodených sáčkov od čipsov. Vyhýbam sa tomu miestu, z istej vzdialenosti ho však často obchádzame.
Už niekoľko rokov som vernou návštevníčkou knižnice. Časy, kedy som si takmer z každej výplaty kúpila pre radosť nejakú knižku, sú už dávno preč. Z knihomoľstva sa však vyliečiť nedá, je to jednoducho vážna diagnóza. Preto som rada, že vďaka knižnici mám stály prístup k toľkým písmenkám. Je pravdou, že ku knihám voňajúcich čerstvo vytlačenými písmenkami sa dostanem len pomenej. Nevadí.To neznamená, že človek sa nedokáže "utopiť" aj v dielach, ktoré už nejaký čas putujú medzi čitateľmi ako štafeta.
Zalievam si rannú kávu a zapínam rádio. Po chvíľke hudby štartujú správy. Sopka na Islande, kanibal, identifikované obete... a znovu sčítanie obyvateľov. Už som na tú tému alergická! Valí sa z každých správ, z rádia, či z televízora, sú jej plné noviny. Mnoho kriku pre nič, z komára somára... Len toto ma napadá a v sekunde vypínam rádio. Zapnem si radšej cédéčko, vkladám do prístroja Cohena a ventilujem...
Májové ráno v objatí slnka nás s Benym vytiahlo na prechádzku skôr, ako býva u nás zvykom. Nakoľko mu vyššie teploty nerobia dobre, musíme využiť, kým začne slniečko viac pripekať. Takmer pri každej prechádzke sa s niekým stretávam a prehodím nejaké to slovo. Ináč tomu nebolo ani dnes. Stretla som starého pána so psíkom.
Do syrovej kocky prizdobenej pásikmi šunky zapichujem sviečku. Pre nášho oslávenca, pre Benyho, ktorý dnes slávi prvý rok svojho života a deväť mesiacov, čo je u nás. Neviem, či sviečku sfúkne sám, asi mu s tým pomôžeme. Poradím mu, nech si niečo pekné praje, no neviem, či ma pochopí. Ale ak by si mal niečo pekné priať, myslím, že by to ako u ľudí bolo zdravie a potom veľa lásky, veľa šantenia, dlhé prechádzky, pridal by dobré papaníčko a občas aj nejaký mls. Myslím, že jemu toto k jeho psiemu šťastiu stačí.
Vo všetkých pádoch skloňovaný, blahorečený aj zatracovaný, téma večných tém...
Za takú slaninu by sa prasiatka hanbili! Prebehlo mi mysľou hrabajúc sa "v kopci" slaniny na opekanie. Zvyknem ju kupovať, osvedčila sa mi do varenia, aj do halušiek. Bola takým najmenším zlom z produktov, ktoré som za ostatné obdobie vyskúšala. Je pravdou, že nie vždy, keď ju kupujem, sledujem aj výrobcu. Pod týmto názvom totiž slaninu vyrábajú viacerí. Dnes som siahla po produkte, ktorý na trh vypustil Púchovský mäsový priemysel. Najprv som vyberala očami, neskôr som pár kúskov chytila do rúk. Okamžite, po dotyku s cieľom môjho potencionálneho záujmu, ma čosi zarazilo. Omak a vlhký pocit na ruke.
Takmer tridsať rokov zahajujem každý nový kalendárny rok založením si nového diára. Svojim spôsobom je to pre mňa novoročný rituál. Mám na mysli tie malé, takmer do vrecka, kde celý mesiac máte na dvojstránke a každý deň má jeden samostatný riadok. Zvykla som si na ne a bez nich by som už nevedela fungovať. Mala by som pocit, že mi niečo chýba. Darmo, zvyk je železná košeľa. Sú situácie, kedy si z nejakého dôvodu potrebujem niečo pripomenúť aj spred niekoľkých rokov. Už na svoju pamäť celkom nespolieham. V duchu sa teším, že som s ňou "vypiekla". Mám predsa moje diáre...
