Juraj Draxler
Mystérium viery v tomto veku
Samozrejme, náboženstvo sv. Augustína či Tomáša Akvinského je mŕtve. Pretrvávajú iba odrazy.
Momentálne žije v Prahe, kde píše, skúma a vyučuje. Po rokoch strávených v západnej Európe je to príjemná zmena, aj keď to počasie by mohlo byť aj lepšie. Bloguje aj na http://blog.etrend.sk/juraj-draxler/. (Foto: European Alternatives Cluj) Zoznam autorových rubrík: Politika, Dôchodkové veci, Cestopisy, Praktické rady, Impresie, Ekonomické zamyslenia, Moje alter ego, Súkromné, Nezaradené

Samozrejme, náboženstvo sv. Augustína či Tomáša Akvinského je mŕtve. Pretrvávajú iba odrazy.

Niektorí známi sa ma aj pýtali, či som sa nezbláznil. Také zahadzovanie kariérnej šance. A odchod z centra na perifériu politickej moci kontinentu.

Brusel, pre mňa, chvalobohu, znamená najmä peknú ulicu avenue Molire a vôbec celú tú majestátnu oblasť na hranici medzi štvrťami Ixelles a Uccle. Cestu domov z obľúbenej DVD požičovne peknou zelenou ulicou. Hlavné mesto Európy má aj iné svetlé stránky. Určitú drsnú vitalitu, zvlášť mladí ľudia sú pomerne energickí. Určitú civilizovanosť - neexistuje, aby na vás šofér električky nepočkal, keď vidí, ako v diaľke zúfalo bežíte s cieľom stihnúť svoj spoj.

Verejné vystúpenia britského premiéra ma rovnako fascinovali ako odpudzovali. Koncom minulého roku mali Blair a Bush spoločnú tlačovku vo Washingtone. Bolo to ako lekcia verejného vystupovania profesora chlapcovi z materskej školy. Blair hovoril zreteľne, vo vypointovaných vetách, vedel načrtnúť kľúčové fakty a na druhej strane aj pridať nejakú tú štátnicky znejúcu formuláciu. Kontrast s habkaním a sileným humorom americkej hlavy štátu nemohol byť väčší. Na druhej strane mi vadil Blairov častý vervný, populistický štýl, ktorý používal zvlášť v prejavoch k domácemu publiku. Chlapčenský úsmev a tón kazateľa bol až príliš očividne adresovaný frustrovanej domácej paničke, ktorá žije z idiotských televíznych šou formátovaných podľa Oprah Winfrey, či tínedžerovi, ktorý pre nedostatok reálnej interakcie so svetom dokáže komunikovať iba v naivných vetách typu „kedy už bude svetový mier?. „Politický odkaz najdlhšie slúžiaceho premiéra v histórii je pre mňa rovnako rozporuplný ako jeho verejné vystúpenia.

Pred dvoma rokmi som písal o palestinizácii Iraku. Krajina sa premenila na jednu veľkú zónu chaosu. Do spoločnosti, kde pod povrchom bublali rôzne klanové, národnostné a náboženské nezhody, vniesla americká okupácia na jednej strane chaos rozbitím štruktúr štátu, na druhej výdatne priliala benzín do ohňa. Američania rozpustili bezpečnostné zložky, ale zato povolili rôznym pochybným “spolupracujúcim” skupinám veselo sa vyzbrojovať a ešte do nich napumpovali obrovské peniaze.

Je zaujímavé sledovať, ako sa Česi postupne dostali z marazmu 90-tych rokov. Vtedy boli médiá posadnuté honbami na čarodejnice („komunistov, eštébákov a prisluhovačov“, pričom do poslednej kategórie spadal podľa potreby prakticky hocikto). Hospodárstvo bolo poznamenané nástupom šikovných drancovačov. V roku 1996 som sa v Prahe zúčastnil veľkej party pre riaditeľov dvesto najväčších českých podnikov. Potom som trochu sledoval ich osudy. Väčšina z vtedajších vychvaľovaných kapitánov priemyslu do konca desaťročia už nebola vo svojich funkciách, mnohí boli vyšetrovaní pre podvody alebo priamo vo väzení. Kultúra čiastočne v rozklade: točili sa takmer výhradne veľmi pofidérne filmy a vydávaniu kníh dominovali rôzne slabé romány či príručky k zarábaniu peňazí.Dnes je človek Čechami príjemne prekvapený.

Bez byrokracie sa moderná spoločnosť nezaobíde. Nekonečné triedenie, zapisovanie, registrovanie je nutnosťou každého zložitého spoločenského mechanizmu. Naivní libertariáni stotožňujú byrokraciou so štátom. Pritom zbyrokratizovanie riadenia je rovnako prvkom súkromnej ako verejnej sféry. „Stredný manažment“ veľkej firmy dnes nie sú nič iné ako úradníci. Centrála niekde v Londýne, Hamburgu či Paríži vydáva príkazy, predpisuje postupy a vydáva indikátory a pobočky v Sofii, Kyjeve či Bratislave pekne skáče podľa týchto nôt.

„Narodeniny“ EÚ oslávia politické špičky slavnostným stretnutím v Berlíne. A čo ostatní občania Únie? Oslavovať, či nie?

Philippe Aghion odchádza na pol roka z Harvardu podporiť novú francúzsku univerzitu, ktorú vedú dvaja ďalší známi francúzski ekonómovia, Thomas Piketty a Daniel Cohen.

Vo chvíli, keď toto píšem, zúri priamo pod mojimi oknami bitka medzi policajtmi a požiarnikmi.

Nedávno som pred kolegami vyhlásil: Belgicko by sa ako krajina mala zrušiť a jeho lepšie výdobytky (pivo, čokoláda, majestátna štvrť, v ktorej bývam) by sa mali rozdeliť medzi chudobné krajiny.

Alebo Bombastické prehliadky superdrahého tovaru sa nerobia iba v Moskve.

Pred siedmimi rokmi som napísal pre časopis SLOVO nasledujúci fejón.

7. novembra si pripomíname výročie „Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. (Asi každý vie, prečo kvôli používaniu juliánskeho kalendára v Rusku v roku 1917 hovoríme o „októbrovej revolúcii, hoci podľa dnešného celoeurópskeho štandardného, gregoriánskeho, kalendára, sa stala v novembri.) Namiesto komentára ponúkam zopár postrehov ohľadne štúdia bolševickej revolúcie, fungovania Sovietskeho zväzu i post-sovietskeho života.

Často počúvam názor, že svet okolo nás stráca v priemyselnom veku čarovnosť. Akonáhle sa dá všetko zmerať, rozobrať, akosi to prestáva byť príťažlivé. Veda uberá svetu schopnosť okúzľovať.

Povedzme si na rovinu, angličtine sa vyhnúť nedá. Jednak je to otázka čisto ekonomická. Slovensko je malá krajina, väčšinu svojej produkcie vyváža do zahraničia, veľkú časť hospodárskeho rastu ťahajú investície zvonku. Slováci tak medzinárodne komunikovať potrebujú čo najlepšie už z čisto materiálnych dôvodov. K tomu, samozrejme, treba pridať fakt, že angličtina je dominantným jazykom vedy a vstupnou bránou do obrovskej anglo-americkej kultúry.