Juraj Draxler
International media
My analytical articles, op-eds and short comments:
Momentálne žije v Prahe, kde píše, skúma a vyučuje. Po rokoch strávených v západnej Európe je to príjemná zmena, aj keď to počasie by mohlo byť aj lepšie. Bloguje aj na http://blog.etrend.sk/juraj-draxler/. (Foto: European Alternatives Cluj) Zoznam autorových rubrík: Politika, Dôchodkové veci, Cestopisy, Praktické rady, Impresie, Ekonomické zamyslenia, Moje alter ego, Súkromné, Nezaradené
... a detektor lži do každej parlamentnej lavice. 13. mája 1940 novozvolený britský premiér Winston Churchill oslovil britský parlament so svojím „programom". Povedal, že Británia stojí pred krvavou vojnou. Ak sa nepostaví Nemecku, ako krajina so svojimi hodnotami prestane existovať. „Neviem vám ponúknuť nič iné ako krv, drinu, slzy a pot", povedal. Krajina za Churchillom nasledujúcich 5 rokov pevne stála. A zvíťazila.
Ľudia demonštrujúci na námestiach, pred parlamenom a v parlamente okrem iného požadujú zrušenie poslaneckej imunity. Nie je to nič nového, je to trvalka demagogických prestreliek, ktoré nič neriešia, ale časť národa proste bavia.
Na začiatku „najväčších demonštrácií po Novembri" boli zmätené a protiústavné požiadavky, na konci sú pikantné články o vešticiach, rozhádaní organizátori a jedna zle napísaná kniha. Našťastie.
Včera vyšiel v Lidových novinách rozhovor s Tomom Nicholsonom. Celá verzia rozhovoru nie je voľne prístupná, vyberám ale aspoň niekoľko zaujímavých vyjadrení:
Bulhari nikdy netočili s vysokými rozpočtami. To Rumuni mali aj za socializmu pomerne slušnú základňu a v posledných rokoch dosť profitovali z toho, že u nich veľa točia západní filmári. Napríklad naháňačková scéna z nejedného straight-to-DVD filmu, ktorá je akože v Štátoch, je v reále Bukurešť. Rumuni si však v posledných rokoch vytvorili aj vlastnú "novú vlnu", ktorá medzinárodne slávi úspechy. No a srbská kinematografia, so svojím často špecifickým, bláznivým nádychom, určite láka tiež.
Až raz budem mať na to trochu čas, rád si pozriem nejakú sovietsku klasiku. Nemyslím ani tak diela hviezd ako Ejzenštejn, Pudovkin alebo, oveľa neskôr, Tarkovskij a dnes Michalkov. To je jasné. Ale veľmi ma zaujímajú aj také tie „bežné filmy", ktoré si získali ľudovú popularitu a v kadečom vyjadrujú ducha doby. Dnes našťastie nie je problém nájsť si ich v plnej verzii na internete...
Hašek, Čapek či Vančura sa tento týždeň museli v hrobe obracať. Nanebevstúpenie Václava Havla bolo dosť nechutným divadlom.
Britskí tvorcovia neradi robia veľké, oslnivé akčné filmy. Ak už sa na niečo také dajú, musí to mať nejaký britský šmrnc, humor
Pôvodne som toto chcel napísať tesne po opadnutí cirkusu zvaného Filmový festival v Cannes. No, niekedy sa stane, že človek nestihne tú správnu chvíľu na vyznanie lásky... V tomto prípade lásky k francúzskemu filmu. Áno, žerú síce žabám stehná a niekedy to preháňajú s pravidlami stolovania, ale jednu vec tí Francúzi robiť vedia: dobré filmy.
For sale: land in central Europe, can be sold in entirety as a theme park (currently branded „Little Big Country") or in plots.
Takúto otázku dostávam v posledných dňoch pomerne často. Po štyroch rokoch vlády strany so sociálnodemokratickou nálepkou si ľudia asi uvedomujú, že tu vlastne neexistovalo prepojenie politiky s nejakým intelektuálnym zázemím.
Od zimy žijem v Prahe. Takže pomerne pozorne sledujem české médiá. Sú veľmi dobré.
Z času načas mám v masochistickej chvíľke impulz pozriet si komentárovú stranu SME. Aj dnes. Samozrejme, Schutz. Samozrejme, zas nejaká hovadina
Tento mesiac predstavila vládna, tzv. „Bezděkova", komisia náčrt možných reforiem českého penzijného systému. Zároveň formujúca sa vláda zvýraznila dôchodkovú reformu ako jednu zo svojich priorít.
Úprimne povedané, ako kozmopolitný, takmer dokonale odrodilý ex-Slovák nevnímam česko-slovenské vzťahy nejako citlivo. Obyčajne si ani nevšímam, kto v Česku čo napíše o Slovensku. Ale jednu vec som si v poslednom čase začal uvedomovať. Nájdu sa ľudia, ktorí si z lacnej kritiky slovenskej politiky robia živnosť.
Slovensko si prežilo v zásade pekné, pokojné voľby. Samotná kampaň, naštastie, nebola aj napriek ostrejším momentom výrazne špinavá. A, ako to už na Slovensku býva, skôr zameraná na billboardy a tlačovky. Inak strany plávali v mediálnom mori krátkodobých reakcií a protireakcí. Televízne diskusie boli mimoriadne plytké. Ale určitá insitnosť politickej scény má výhodu v tom, že s výnimkou partajných kruhov a viac intelektuálne orientovaných skupín politiku ľudia vnímajú relatívne vyrovnane. Voľby boli skôr spoločenskou udalosťou a občianskym sviatkom.
Aké vlastne vo svete existujú daňové systémy? Prečo nás štát núti odvádzať si nejaké peniaze na dôchodok? Ako je v iných európskych krajinách organizovaný zdravotný systém? A samospráva? Ako manažovať štátnu administratívu? Takéto ale aj oveľa detailnejšie otázky sú predmetom verejnej politiky. A tá sa dá študovať. Absolvovať tento odbor neznamená nutne stať sa štátnym úradníkom, znalosti z programu spájajúceho časti ekonómie a politológie či sociológie sa často hodia v biznise. Vo svete existuje niekoľko prestížnych škôl. A verejná politika sa dá študovať aj v strednej Európe.
Ponižujúci pavilón krajiny na Expo 2010 sa zdal byť tohtoročnou čerešničkou na torte zvanej „propagácia Slovenska v zahraničí". Slovensko predvádza figuríny v dobových kostýmoch tam, kde iné krajiny majú hi-tech expozície prezentujúce vedu a techniku. Teraz sme sa ale dozvedeli, že Úrad vlády dokáže dať peniaze aj modelke. Aby propagovala Slovensko.