na pol ceste medzi nádejou, že môže byť aj lepšie a podozrením, že lepšie je vždy tomu, kto sa tým nezaoberá. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
O osobe, ktorá konaním aj nekonaním, tvrdením či iba rozprávaním útočí na štátnosť, znevažuje tento štát. Toto tu nieže nebolo minimálne za posledných desať rokov, toto tu je takmer denne. Nehovorím iba o osobe, toho času vo funkcii prezidenta SR, hovorím aj o osobe, toho času vo funkcii predsedu vláda SR!
"Tady kdysi visel obraz cíaře pána," ozval se opět po chvíli, "právě tam, kde teď visí zrcadlo." "Jó, to mají pravdu," odpovědel pan Palivec, "visel tam a sraly na něj mouchy, tak jsem ho dal na půdu. To víte, ještě by si někto mohl dovolit nějakou poznámku a mohly by být z toho nepříjemnosti. Copak to potřebuju?"
lozia napríklad tie, čo ho niekoľko rokov tkajú ako vrcholné umelecké dielo, aby vychytali a vyčesali posledné chybičky skôr, ako ho nejaký mamľas odovzdá inému mamľasovi sťa vládny dar. Potom si na chvíľu oddýchnu a pustia sa do ďalšej objednávky. Že si ich prácu nikto neváži, nevadí, na to si už zvykli.
To už hraničí s chorobnou, sadistickou pomstychtivosťou. Nizučko a prízemne sa tešiť na ten okamžik, keď v jeden deň, z moci svojho úradu, v súlade s usmernením a odporučením príslušných rezortov, udelí amnestiu viac ako pol tisícke odsúdených a zároveň, aby to vyniklo čo najefektnejšie, oznámi verejnosti to, čo už dávno vieme. Že spojené nádory pôsobia zhubne nie iba na postihnutého, že ten dokáže infikovať celú spoločnosť.
Jeden z dielov detektívneho seriálu Midsomerské vraždy, začína z rána, ako väčšinou, uprostred idylickej anglickej dediny. V prostredí, v ktorom by málokto predpokladal takú koncentráciu zločinov. Aj v tomto diely ich bolo niekoľko a začínal tak prozaicky. Gazdiná išla nakúpiť k mäsiarovi.
Je to oštara, byť dôležitým a vzápätí nepotrebným. Oštara je tiež to, ak je niekto najprv dôležitý, potom nepotrebný a opäť sa stane dôležitým, ale už ním byť nechce. Najhoršie je ale to, ak niekto vôbec nemieni byť dôležitým, čo ale neznamená, že sa k nemu má pristupovať ako k nedôležitému. Do prvej kategórie by mohol patriť Róbert Bezák. Širšie okolie vníma jeho kauzu a nazdávam sa, že je na jeho strane. Má svoje chyby, ale, kto ich nemá? Druhá kategória je ako ušitá na Ivetu Radičovú. Bývalú dosť úspešnú kandidátku v prezidentských voľbách, bývalú dosť manipulovanú premiérku, v súčasnosti značne znechutenú ženu, ktorá má aj iné možnosti ako byť sama sebou, než sa znovu popáliť. Má svoje chyby, ale kto ich nemá? Aj ona má svoje širšie okolie, možno doňho spadajú aj klienti podvedení v projekte Glance House.
Krátka správa vydaná slovenskou tlačovou agentúrou- "Bezákové vyjadrenia v médiách sú opovážlivé, tvrdí právnik", je tak krátka, že nerátajúc predložky a spojky, vystačí si asi so stoštyridsať a piatimi slovami. Môžno je pôvodná správa skrátená, možno je zbytočne dlhá. Mňa z tých dvanástich tuctov slov, ktorými je zhrnutý záver cirkevného právnika (čo to je?) Mordela, dokázalo týchto dvadsaťšesť presvedčiť o tom, že Bezák patrí jednoducho na hranicu. Veď kto by pochyboval?
Z pohodlného kresla, z jednej z troch kancelárií, ktoré má poslanec Ľuboš Blaha zo Smeru k dispozícii, poskytol v piatok denníku SME asi pätnásťminútový rozhovor. Miroslav Kern mu kládol bežné otázky, aby sa nakoniec dozvedel, že je populista. Od ľavicového intelektuála, ktorý si myslí, že vie ako sa majú prerozdeliť hmotné statky.
Prvý návrh štátneho rozpočtu na rok 2013 je zo 16.8.2012. V ňom sa ráta s nárastom výdavkov rezortu školstva (tento nárast mali ale pokryť štrukturálne fondy z EÚ) a zároveň s poklesom objemu pridelených prostriedkov zo štátneho rozpočtu. V auguste sme už asi boli všetci v svrabe.
Nechcem mudrovať o niečom, keď všetky informácie o tejto veci, ako všetci nezainteresovaní, viem iba z internetu a tlače. Ak nie z bulváru. Nespomeniem nikoho menovite, aj tak budete vedieť, že ide o čerstvú správu o potvrdení rozsudku okresného súdu súdom krajským.
Minister Kažimír je ale na poste, z ktorého sa každoročne skladajú účty. Výsledky jeho práce sú merateľné- o rok bude skladať účet aj z položky o 380tich miliónoch, ktoré by do štátneho rozpočtu mali pribudnúť potom, ako sa rovná daň stala na Slovensku minulosťou. Potom, ako z úst poslanca Blahu, bez akejkoľvek možnosti k jeho tvrdeniam priložiť etalón, vyšlo takéto zhrnutie deväťročného fungovania modelu rovnej dane u nás:
Len tak si chodiť po meste, dnes na to počasie veru nebolo. Musel som ísť čosi premerať, zistiť, pohútať, tak som si povedal, že idem len tak, že sa mi naozaj chce. To aby mi bolo teplejšie. Len tak som si zrazu spomenul, že na Spasskou vežou moskovského Kremľa svietila kedysi, možno ešte svieti, velikánska rubínová hviezda.
Miroslav Štěpán to onehdy skúšal pred dospelákmi v pražskom ČKD, skúšal previedčať tak jednoducho, chlapsky pred robotníkmi. Div si pod pazuchu nezobral obedár, veď je jeden z nich.
Ak by to vedel poslanec Mikloško, nežiadal by ďalšiu miestnosť pre seba, ale niečo konkrétnejšie pre tých nešťasných, smutných a urazených. A ak si myslí, že Boh potrebuje ďalšiu cimru nato, aby bolo vidno kedy mu on konkrétne venuje čas, mal by pamätať aj na to, že tých prázdnych cimier je v NR SR neúrekom a že mu ich (Mikloškovi) platíme my.
Keby sa Jiří Wolker narodil o sto rokov neskôr, išlo by mu dnes, jinochovi, na trinásty rok. Možno už toto leto by povedal rodičom, že sa mu nechce ísť s nimi do Vysokých Tatier, že ostane u starkých na Svatom Kopečku. Napokon, na tuberkulózu sa už nezomiera, len to srdce je akosi ťažšie vytasiť. Miesto prázdnin s rodičmi by potom možno tvár zahalila arafatka, nie úplne, prvý dredový copík musí byť vidieť. Kapsáče by sa vydúvali sprejom začínajúceho pouličného umelca z dobrých prostejovských pomerov. S partiou rovesníkov by sa stále častejšie pridával k nespokojnosti na mítingoch a festivaloch. Po večeroch by začal písať prvé texty. Nesledoval by ešte politické dianie v televízii, to ho až tak nezaujíma. Že sa ale niečo neblahé deje v celej spoločnosti, to by rozpoznal neomylne, srdcom.
Vystriedalo sa vás viacero a prídu ďalší, problémy Slovenska ostávajú tie isté. Vy ich viete definovať možno lepšie ako ja, domnievam sa však, že robíte stále tú istú chybu. Jednotlivé problémy, keďže sú vždy pálčivé, riešite provizórne a skutočné riešenie vidíte v horizonte konca budúceho volebného obdobia.
Relácia, ktorú kvôli otravným reklamám a vysielacemu času nesledujem skoro vôbec, predsa len nie je z tých, ktoré by vyháňali od obrazoviek. Otázky sú ťažké, ľahké, úplne nemožné, podľa toho, aké máme profesie, záujmy, čo sme nedávno dočítali, kade sa pohybujeme.
Ak je minca vydaná ako pamätná k určitému výročiu udalosti, pripomíname si podľa mňa dve skutočnosti. Samotnú udalosť, ktorá sa pred onými rokmi udiala (náhodne, v náväznosti na iné udalosti alebo zámerne) a dôsledky či pôžitky, ktoré tá udalosť priniesla alebo prináša.
Taký zvláštny pocit, už som ho určite niekedy mal. Ako keď z vás razom všetko opadne a zároveň, všetko na vás ťaživo doľahne. Ľudské zmysly sú otupené, ich funkčnosť si ale bezmocne uvedomujete. Niekam sa proste prepadám.
Robert Capa (Endre Erno Friedmann 1913- 1954), maďarský fotograf, autor zachytávajúci okamihy skazy na vojnových frontoch. Od r. 1936 v Španielsku až po r. 1954 vo Vietname. Sekundičku pred tou skazou to vyzeralo ešte tak, že úsmev venovaný objektívu prinesie vojak aj domov. Nič z toho nebola pravda, nič nebolo zaručené, vlastne sa tam nikto ani naozaj neusmieva. Do 25.11. trvá výstava jeho fotografií v SNG, ako jedna z výstav Mesiaca fotografie.
