Dušan Koniar
Komerčné televízie
Dnes ráno som zaregistroval na tv. Markíza reportáž z výstavy Jána Ťapáka a Igora Piačku. Celkom ma to zaujalo, vrátil som program na začiatok, reku, kde sa to koná.
na pol ceste medzi nádejou, že môže byť aj lepšie a podozrením, že lepšie je vždy tomu, kto sa tým nezaoberá. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené

Dnes ráno som zaregistroval na tv. Markíza reportáž z výstavy Jána Ťapáka a Igora Piačku. Celkom ma to zaujalo, vrátil som program na začiatok, reku, kde sa to koná.

Skúste sa vžiť do takejto situácie, že ju robíte dobrovoľne. Vstúpite do podniku s úmyslom dať si trojdecový nápoj. Vnímate hosťa, ktorý si pred vami objednal taký istý, ale pollitrový a čašník mu ho práve prináša. Zatiaľ čo ten hosť spokojne pochlipkáva svoj drink, čaká až vychladne, pije rýchlejšie aby mu nevypŕchol, čašník prináša aj ten váš. V menšom objeme, lacnejší ako pollitrový, v prepočte na objem ale, ako to už býva drahší. Vám to ale vyhovuje, stačia vám tri deci. Čašník položí nápoj pred vás a upozorní vás na podmienku uvedenú v nápojovom lístku- trojdecový nápoj musí byť zkonzumovaný na jeden hlt. Akonáhle odložíte pohár od úst a položíte ho na stôl, obsluha považuje objednávku za vybavenú a pohár prázdny alebo poloplný odnesie. A predstavte si, že v Bratislave je iba jeden podnik, kde môžete konzumovať tento nápoj ktorý chcete. Máte právo ho chcieť, nejedná sa o súkromný bar, ide o podnik financovaný z verejných zdrojov.

O trištvrte na dve som sa ponúkol, že dokončím obed. Manželka prešla do obývačky a prepla si program v televízore. Podľa melódie som rozoznal, že sa pozerá na nejaký film s Ivanom Mistríkom. Včera bolo tomu tridsať rokov, čo sa rozhodol, ako sa rozhodol.

Pamiatky sú okolo nás desaťročia a stáročia, zdá sa nám, že ešte nejaký čas vydržia aj bez opatery. Zdanie ako vždy klame. Rozdiel medzi udržiavanými a opustenými honosnými hrobkami je markantný. Ťažko to niekomu vyčítať, hrobky by mali mať konkrétneho majiteľa a ten by sa o svoj majetok mal starať. Ale byť majiteľom pamiatky na Slovensku je kompikované.

Popísalo sa o ňom veľa. Spomínajú ho v rôznych variáciách ľudia, ktorí prešli štádiom klinickej smrti. V prenesenom význame sa svetlo na konci tunela spája s túžbou a nádejou. Túžbou po prekonaní ťažkého obdobia, nádejou na lepšie časy. A zatiaľ čo prognostici a ekonómovia by sa večne odrážali odo dna a aj s olovenou vestou na hrudi si trúfnu vyplávať za tým svetlom nad hladinou, ja som sa začal zahrávať so svetlom na konci tunela a zákonite sa mi začalo vzďalovať.

Z čoho sme všetci tak flustrovaní, že hľadáme iba negatívne infrmácie, prípadne niečo, čo zaváňa škandálom. Prečo si Číslo revízora 20 prečítalo tak veľa ľudí?

Chcel by som sa tomuto"neohrozenému" revízorovi bratislavskej Mhd poďakovať, ako profesionálne a ľudsky zaobchádzal spolu s kolegami s mojou dcérou v noci z piatka na sobotu na zastávke nočného spoja N33 v Starom meste.

Už sme sa raz dohodli, že za krádež nebudeme utínať ruku, za ohováranie vytrhávať jazyk, nebudeme lámať v kolese a rozštvrťovať pre čokoľvek, čo by si to v skutočnosti zaslúžili. Tiež sme sa jasne dohodli, že po povodni či zemetrasení nevtrhneme do židovského geta a nebudeme pogromom zjednávať nápravu. Napriek tomu sa zdá, že poslanec Kuffa túži po návrate do stredoveku, či do 19. storočia. Bol by prekvapený, s čím všetkým by sa mohol stretnúť, čo všetko dokázali- divosi ešte neobrátení na kresťanstvo- jednoducho brať na vedomie, nieto tolerovať.

kniha trojice autorov Klíma, Kubica, Wokoun, v roku 1983 vydaná v edícii Kotva, mi náležite poslúžila, ak som sa chcel nejako vyjadriť k výstave Duša Afriky. Dlhorčne zostavovaná zbierka afrického kmeňového umenia Ivana Melicherčíka je do konca mája sprístupnená v budovej starej základnej školy v Devínskej Novej Vsi.

Vojtech Zamarovský v poslednej kapitole "Gréckeho zázraku"- Zánik antického Grécka, akoby poda scenára klasickej antickej drámy, opisom dávnych udalostí, ukázal možno obdobu súčasného stavu na Peloponézskom polostrove. Od roku 245 pred n.l. sa spartský kráľ Ágis IV a po ňom Kleomenés III snažili o rozsiahlu a nevyhnutnú reformu Sparty. Zvyšok kolísky demokracie a Achájsky spolok sa radšej spojili s nepriateľom a v záujme hŕstky bohatých Sparťanov utopili reformu v krvi.

Pod mostom Lafranconi, v studené sobotné popoludnie v rámci akcie Music City, ma pristavil na chvíľu (napokon asi na hodinu), Puding pani Elvisovej.

Petícií sa už pospisovalo a odovzdalo dosť na to, aby kompetentní aj zainteresovaní pochopili, že zástavbou Kráľovej hory nad Dlhými Dielmi veľa radosti nenapáchajú. Ani magistrát ani developer tu ale nie je preto, aby nám vyčaril ak nie úsmev na tvári, tak aspoň dôvod na spokojné prikývnutie hlavou.

na výstave Evy Chmelovej v Umeleckej besede v Bratislave. Náhodná, neplánovaná účasť na vernisáži, kde priateľ filmoval a fotil jej priebeh, kde fotili viacerí a zrejme nie pre seba, ale pre niekoho, som fotoaparát ani nechcel vyťahovať.

Takto pred štvrťstoročím, 29teho alebo 30teho apríla 1987 som s kamarátom išiel na pivo. Ešte nestála budova ČSOB na Námestí SNP, na voľnom pľaci bol akýsi výčap a rýchle občerstvenie.

Ďeň sa môže začať normálne alebo priam sľubne, vo svojom priebehu môže byť bežný, výnimočný, ale aj nepríjemne reálny. Piatok 27.4. som prežíval skôr tie bežné veci a ani teraz im nepridávam na výnimočnosti, ale predsa. Dva krát som sa vytočil, dva krát ukľudnil a pomedzi to iba pozoroval priemerný deň.

Keď som mal asi 17 rokov, našiel som kdesi staršie fotografie sanitiek s nápisom Prešov na dverách. Fotografie som odložil a po čase na ne zabudol. Pripomenula mi ich výstava v SNG minulý rok- Nové Slovensko 1918- 1949, zrod moderného životného štýlu.

Nebude to o fotografiách, zväčša sú to výrezy dosť nezreteľné, ani o dovolenke pod stanom pri vode, pretože na dovolenku to zďaleka nevyzerá. Hlavne ak sa niekto musí hrať na Hucklebberyho Finna v upršanej aprílovej Bratislave.

Od Dómu sv. Štefana, cez Albertinu so skvelými výstavami: Gustav Klimt- kresby, Impresionisti- pastely, akvarely, kresby a Od Moneta po Picassa. Od Hofburgu po monument Márie Terézie medzi Umeleckohistorickým a Prírodovedným múzeom. S obligátnym viedenským rezňom a pivom.

Veľmi zamotaná história, doviedla ma k nej reakcia na môj blog z 2.3.2012 "Pomníček takmer v centre Bratislavy". Aj keď, nedozvedel som sa všetko.

Neviem ako dopadne dnešný deň, takže hútať o najbližších rokoch mi je na nič. Predsa len mi nedá, aby som nerozmýšľal o tom, čo mi napadlo pri sledovaní volebných štúdií v noci zo soboty na nedeľu.