Začala som písať. Pravidelne, i dva tri články za jeden večer. A začalo to článkom o Čiernej knihe Orhana Pamuka a o tom, ako sa všetci snažíme byť niekým iným. A ja som písala o svojich hrdinoch, ktorých som mala keď som bola malá. Ale čítala som ďalej tú knihu, ktorej jednou z hlavných čŕt bolo napodobňovanie, žitie života niekoho iného, byť niekým iným, ktorú som si pomaly a pozorne vštepovala som mysli, pretože je momentálne pre mňa jedna z najsilnejších. Inšpirácia, možno vzor. A keď som jedného večera ležala večer v posteli a čítala som posledné stránky knihy, prišla som na dve veci. „A aha, teraz ju zabili," ukazujem priateľovi posledných desať strán zo 469 stranového románu. „A do vtedy čo, opisy?" pýta sa priateľ. Kývem hlavou, že áno, opisy. „Turecká telenovela," mávne s úsmevom rukou priateľ a ide po horúci čaj do kuchyne.