Človek, ktorý miluje život na plno, vietor vo vlasoch a výhľady ... aj tie v živote ;)Teraz som už matka dvoch detí, samostatne rozbehnutá aromaterapeutka a spoluzakladateľka projektu Outdoormamas..................................................... Zoznam autorových rubrík: Outdoormamas, Východné Turecko (CESTOPIS), bicykel, my love, značka handmade, premýšľam, tuho, kade tade, východ i Slovensko, Irán, Kaukaz, Albánsko, Egypt, Libanon, Sýria, Jordánsko
Nádherné kresťanské chrámy z prvého tisícročia Tbeti, Işhan, Öşkvank, Dört Kilise ukryté vysoko v horách Kamenných Krížov - Kaçkar. Slávne Ani, mesto „Tisíc a jeden kostolov", hlavné mesto slávneho Arménskeho kráľo
„Nejde to vypnúť..." kričí priateľ cez rozpeckované rádio a zúfalo ďube do tlačítka on/off, ktoré na jeho ataky vôbec nereaguje. „Skús nájsť radšej „volume" !" kričím cez zvučku Fun radia na neho späť. Ale to malé rádijko z Lídlu sa rozhodlo, že svoje tajomstvá nevydá ani bohovi. Po neúspešných pokusoch ísť na to logicky (vypnutie býva to najväčšie tlačítko, zvuk býva také ozubené koliečko...), nastúpilo chaotické stláčanie všetkých čudlíkov na tom pekelnom plecháči.
Izolovaný raj, ostrov na jazere, arménsky kostol, bohatý palác, legenda o láske, utopený milenec, centrum Arménskej cirkvi, arménska genocída, mohutné proti arménske demonštrácie. Všetky tieto heslá sa spájajú s jediným
Vonku sa začína zoranžievať. Slnko klesá nižšie každou minútou a každou minútou je svetlo vonku oranžovejšie a oranžovejšie, až sa začne postupne miesiť sivou, kým celkom nezosivie. Vtedy začnú svietiť pouličné svetlá, ulice budú tmavšie ako sivasto-modré nebo, zmiznú tiene, a teplota klesne ešte nižšie ako teraz. A teraz je skutočne obrovská zima. Taká, že sa pes láme v zákrute. Najlepšie na zime je zvuk. Teda skôr, sú zvuky. Ešte lepšie napísané, je ticho.
Asi po hodine krútenia sa prašnou cestou do strmého kopca, sa naše vyčerpané auto vyhuplo na horizont. Vošli sme do dedinky Işhan. Má len 180 obyvateľov a je učupená na jednej z náhorných plošín Kaçkarských hôr krajne se
Chrámy, kostoly, kláštory. Mohutné, i skromné, bohaté i prosté, vysoko v neprístupných horách i na križovatkách ciest v úrodných planinách. A všetky posiate maľbami, freskami, sochami, Symbolmi a Rečou Sveta. Odpradávna pútali našu pozornosť, boli centrami uctievania, modlitieb, pútí, utrpenia i osvietenia, životných Príbehov a osudov. Ale prečo?
Boli sme v severovýchodnom Turecku už týždeň a boli sme pripravení. Pripravení vstúpiť do posvätných Hôr Kamenných Krížov - pohoria Kaçkaru. Svoje meno dostalo vďaka množstvu Arménskych a Gruzínskych kostolov a katedrál
František z Assisi, Benedikt z Nursie, Pavol Pustovník Thébsky a dvaja mnísi Barnabáš a Sofronios, ktorí v skalách objavili ikonu Panny Márie. Všetci cítili lásku k Vyššej energii, všetci hľadali odpo
Objednávajú si halušky s bryndzou a s kapustou, lebo ešte nevedia do čoho idú a toalety sú blízko. Bryndzu poznajú len z výrazu „brymzen", ktorý si akýmsi nevysvetliteľným krokom integrovať naše tradičné jedlá do smerníc Európskej únie našiel cestu do nemčiny, ale nevedia si predstaviť tú bielu vec za ňou. Skrehnuté ruky si ohrievajú o šálky s horúcim čajom, do ktorých si vykydli štamperlíky 52% slivovice, ktorú volajú „Becher-ofká!". Silu našej pálenky si už vyskúšali, pričom ich žalúdky, zvyknuté na „silné šnapsy" (ako hovoria s neskrývanou pýchou pred nami „ausländermi", hoci pre nás sú to iba sladké likéry), ostali minulý rok po požití našej vianočnej „domáckovice" so šesťdesiatimi percentami vyvrátené naruby.
Sú situácie, ktoré sa volajú „to nevymyslíš", alebo jednoducho „deň blbec". Všetci ich milujeme - spadnú vám kľúče od auta do kanála práve keď ste šli otvoriť dvere a vy už teraz idete neskoro na celo firemný meeting. Vybuchli ste sa stojac pred dverami svojho bytu v trenkách a papučiach so smeťákom v ruke. Alebo ste super nahodená panička, dnes s extra vyladenými vysokými lodičkami a lesklými pančuškami, a vždy keď sa idete zohnúť pre dvadsať eurovku, ktorú vám vyfúkol vietor z ruky, sa papierik zdvihne a odfúkne ho ďalej, a vy pobehujete ako hus pred cestujúcimi čakajúcimi na zastávke. Alebo ... a teraz to príde ... kúpili ste si nové tretry a ...
Začala som písať. Pravidelne, i dva tri články za jeden večer. A začalo to článkom o Čiernej knihe Orhana Pamuka a o tom, ako sa všetci snažíme byť niekým iným. A ja som písala o svojich hrdinoch, ktorých som mala keď som bola malá. Ale čítala som ďalej tú knihu, ktorej jednou z hlavných čŕt bolo napodobňovanie, žitie života niekoho iného, byť niekým iným, ktorú som si pomaly a pozorne vštepovala som mysli, pretože je momentálne pre mňa jedna z najsilnejších. Inšpirácia, možno vzor. A keď som jedného večera ležala večer v posteli a čítala som posledné stránky knihy, prišla som na dve veci. „A aha, teraz ju zabili," ukazujem priateľovi posledných desať strán zo 469 stranového románu. „A do vtedy čo, opisy?" pýta sa priateľ. Kývem hlavou, že áno, opisy. „Turecká telenovela," mávne s úsmevom rukou priateľ a ide po horúci čaj do kuchyne.
Ľudská tvár, to ploché lízatko na paličke, ktorú voláme krk. Voňajúce človečinou, lesknúce sa živočíšnym tukom, opuchnuté a ružové, posiate modrými žilkami a ďubkami po uhroch. Zrkadlo ľudského tela a duše. Naša tvár je jedna z najdokonalejších vecí, ktoré kedy pánboh vymyslel, a ak sme obrazom božím, premýšľam celé hodiny ako asi vyzerá tvár božia a čo všetko by sme v nej mohli čítať, pretože áno, naša tvár je vlastne obrovská kniha, hrubá a husto popísaná maličkými písmenami. Môžeme v nej listovať a čítať, prebíjať sa cez každodenné grimasy a tváre, rúbať v nej les poznania, aby sme sa dostali na vrchol svojho pátrania, pretože ona obsahuje v sebe kľúč, kľúč k pochopeniu veľkého tajomstva minulosti.
V minulom článku som končila myšlienku záhadou písmen, ktoré sa, ak chceme dosiahnuť najvyššie poznanie, musíme naučiť čítať v tvárach ľudí. A pri onej tajomnosti každého písmena som si spomenula na židovskú kabalu a jej ezoterické učenie významu písmen. Podľa kabaly, každé písmeno má svoje číslo a preto čísla sú rovnako dôležité, a hlavne záhadné a plné tajuplných významov, ako ich písmenoví bratia. Ale významy a dôležitosť čísiel opisujú aj iné náboženstvá a moderné kulty. Objavujú sa v každom historickom období, prežívajú krviprelievajúce pády a vzniky každého impéria, prekonávajú kultúrne revolúcie a hromadné popravy. A noví vykladači im dávajú nové a ešte hlbšie významy, aké im prisúdili ich predchodcovia.
V minulom článku o Tureckých dečkách sa diskutéri, mnohí môjmu srdcu drahí, rozpamätávali na mnohé nepríjemnosti z detských čias, ako napríklad vyrovnávanie strapcov na kobercoch, alebo škrobenie záclon a podobné chuťovky z domácností našich mám a starých mám za mladi. Bolo to veselé a milé, asi ako to slnečné ráno, keď som sa rozhodla, že v ten deň nepôjdem do práce autom, ale autobusom. Na zastávke Stanica Nové Mesto autobus otvoril dvere, ľudia vystúpili a nastúpili, dvere sa zavreli a my sme sa pohli okolo Kuchajdy a Lake Side-u k zastávke pri Poluse. A vtedy sa to stalo.
Prvý november prišiel, aj odišiel. A ja som ho celý strávila počúvaním rádia. Donekonečna tam dávali obsiahle reportáže z rôznych kútov Slovenska o ich tradíciách na „Dušičky". Tradície, minulosť, spomienky, mŕtvi mrznúci v zemi, rodina a známi mrznúci postávajúc nad nimi, proste všetko iné len nie ležať so sopľami v posteli. Starý otec sa na mňa isto tešil. Veď sme veľa rokov bývali spolu pod jednou strechou, vlastne pod tou strechou sme bývali s ďalšími x ľuďmi v paneláku, takže radšej napíšem, že sme spolu nažívali v jednej veselej domácnosti.
Začalo to jednoducho -otvorila som dvere a vstúpila do kníhkupectva. Poznáte to. Keď vstúpite do kníhkupectva, je to akoby ste vstúpili tajomnou bránou do čarovného sveta príbehov. Pestré farby, rôzne obrázky, fotografie, veľké i malé písmená, to všetko na vás volá, láka váš pohľad a vašu pozornosť. Kričí na vás šokujúcimi faktami palcových titulkov, či ticho láka do osídiel malou kurzívou na spodku obalu. Samé tajuplné názvy, či jednoznačné prehlásenia, jedny ešte viac zamotávajúce čitateľovu hlavu, druhé fackujúce svojou priamočiarosťou. A medzi týmto celým literárnym virvarom som ju zbadala. Knihu, ktorá obsahuje hlbšiu pravdu, aká by sa po prvom prelistovaní mohla zdať. Knihu s názvom Simon´s cat.
Jedného dňa sme sa rozhodli - napíšeme knižku. Držali sme náš cestovný denníček v rukách - hrubé strany polepené desiatkami vstupeniek, platobných potvrdeniek, obalov z cukríkov a štítkov z batožiny, a nahusto popísané drobným písmom každodenného zodpovedného zapisovania - a v mysliach nám zrel plán: „, Prepíšeme každučký deň po dni a pridáme zopár fotiek, nejaké naskenované stránky, a knižka je hotová. Už len vydať." Pred očami sa nám točila knižôčka ako na zlatom podstavci a naše oči svietili: „Áno! To je presne to, čo urobíme!" A tak sa to stalo.
Cesty osudu sú nevyspytateľné a možno to tak nejaká vyššia moc chcela a cielene zviedla knihu, ktorú teraz čítam, so mnou dokopy. Máme totiž okrem jej obsahu jednu tematickú vec spoločnú - autor knihy je z Turecka, i jej obsah je zasadený do tejto krajiny. Zaujímavé, že som sa ku knihe, takmer náhodou, dostala až keď sme sa vrátili z Turecka, až keď sme o našej výprave napísali knižku, a až keď prvý ošiaľ jej vydania ustal a naše myšlienky opäť zapadli do pokojných koľají všedných dní. Všetko do seba zapadlo.
Práve čítam jednu veľmi zaujímavú knihu. Volá sa Čierna kniha od Orhana Pamuka. Je to veľmi zaujímavá kniha, a možno jej názov „Čierna" má v sebe viac pravdy, a vystihuje viac podstaty jej hrdinov, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Knihu sme dostali zadarmo, ako odpustok vydavateľstva za to, že nám inú knihu dodali neskoro. To v človeku vyvoláva akúsi predstavu menejcennosti tejto knihy, hoci na ne vtedy neexistoval dôvod. Ale jednako som k nej tak pristupovala a nadlho zapadla prachom „zbytočnosti", bez toho, aby som si prečítala čo i len popis obsahu na prebale. A možno k tomu pomohla aj obálka - čierno sivá, s nízko plaziacimi sa bielymi kúdolmi dymu (na celkom čiernom tieni nočného okolia) nasýtenými ťažkými kvapkami vlhkosti a ťahajúcimi sa ponad čiernu postavu človeka s rukami vo vreckách.
Teplá, suchá a slnečná jeseň je požehnaním pre cyklistu. Slnko svieti, trochu do očí, ale od letnej žiary vypaľujúcej všetko do biela, je to len taký tri krát vylúhovaný Popradský čaj. Všetko je ešte zelené, živé a bohaté, hoci už sa čo-to začína zafarbovať do zlatova a opadať, niekedy aj s konármi alebo úplne celými hrubými haluzami. Život veľmi jemne a elegantne pomaly strieda spánok, tichý, podobný smrti. Je to taká hra kontrastov plná prekvapení.
