Ono, už minulý rok vyšli viaceré zaujímavé preklady. Vydavateľstvo Modrý Peter vydalo Johna Miltona – Vrátený Raj – Samson bojovník v preklade Mariána Andričíka a Slovart ponúkol Eugena Onegina od Alexandra Sergejeviča Puškina v revidovanom preklade Jána Štrassera.
Tento rok sme sa však dočkali niekoľkých svetových a dvoch naozaj výnimočných prekladov. Samozrejme, najvýznamnejšia udalosť na poli prekladovej poézie nesie meno Kvety zla. Charles Baudelaire a zrod modernej poézie ako ju poznáme dodnes... Vďačíme za to prekladateľovi a básnikovi Jánovi Švantnerovi. To, že sme nemali úplný preklad tohto veľdiela, považujem za barbarské a hanebné. Som rád, že si tieto dva výrazy pre Baudelairove preklady do slovenčiny môžem vyškrtnúť zo slovníka. Ďakujem!
Kto by náhodou nepoznal najväčšieho francúzskeho básnika, ktorému prischlo prídavné meno prekliaty, Charles Baudelaire (1821-1867) redefinoval modernú poéziu. Stačila mu na to jediná zbierka básní. Kvety zla vyšli prvýkrát v roku 1861 a okamžite sa stali predmetom súdneho procesu. Erotické, ba až lesbické básne narušovali dobré mravy. Z nasledujúceho vydania preto museli zmiznúť básne Tej, ktorá je priveľmi veselá, Lethé, Šperky, Prekliate ženy, Lesbos a Premeny upíra. Kompletného vydania sa autor nedožil, kompletné tretie vydanie vyšlo pár rokov po jeho skone. Jeho najslávnejšia báseň sa volá Zdochlina, pamätám si na scénku z filmu Čokoláda, kde ju babička číta svojej vnučke a chichocú sa nad tými šokujúcimi veršami. Dnes už nikoho nič neohúri, ale v 19. storočí to bol šok. Nuž, viete prečo je považovaný za strojcu moderny a kráľa dekadencie? To najlepšie posúdite sami:
XXX
Zdochlina
Raz v lete, spomeň si, ó milá, v krásnom ráne,
čo sme to spolu uzreli:
to telo zdochliny pri ceste rozpárané
v kamením stlanej posteli.
A stehná vo vzduchu jak ženská pri súloži,
v ohni i jedy vyparí,
zľahka sa roztiahla s cynizmom do rozkoší
a z brucha šli jej výpary.
A slnko v zenite žiarilo na to hnitie,
strážiac to správne pečenie,
a chcelo prírode zmnožené vrátiť nite,
čo v celok boli spojené.
Obloha hľadela na krásnu kostru tvora
jak na kvet, čo sa rozvíja.
Jej puch bol prisilný, že si hneď v tráve bola
v mrákotách ako z ópia.
Bzukot múch vnikal hlboko do dutiny,
odkiaľ šli čierne prápory:
len larva za larvou jak z hustej kvapaliny,
kým živé handry zamorí.
To všetko klesalo, stúpalo rozvlnené
alebo švihlo iskrivé
jak telo spuchnuté tým dychom v kalnej pene
množiac sa stále nažive.
Čudesnou muzikou tento svet stále zuní
jak vietor, jak tá bystrina,
jak zrná, ktorým dá rozsievač rytmus vlny,
keď v slamienke ich pohýna.
Iba sen zostáva, keď sa i tvary zmaria,
náčrt sa rodí pomaly,
na plátne skončí ho len štetec od maliara,
čo v spomienke ho odhalí.
A suka za skalou, tak nepokojná v lete,
púšťala na nás z očí zlosť
a striehla na chvíľu živiť sa na skelete,
keď predtým vypadla jej kosť.
– Raz budeš podobná hnojisku, všiam a hrdzi,
tej kope strašnej nákazy,
si hviezda v zrenici, si slnko v mojom srdci,
vášeň i anjel z oázy.
Ver, takou budeš raz, kráľovná siluety,
potom, čo prijmeš sviatosti
a pôjdeš do zeme pod rozkvitnuté kvety
nazbierať pleseň na kosti.
Ó, krása, povedz to červači, čo ťa kvári
a čo ťa zhltne v návnade,
že som vždy chránieval jadro a božské tvary
tých mojich lások v rozklade.
LXXIII
Pohrebisko
Ak v temnej noci v ťažkej hline
ti kresťan telo pochová
za múrmi v starej zrúcanine
z dobroty srdca doslova,
v čase, keď hviezdam bez únavy
tíš čisté oči zakryje,
pavúk tam so sieťou sa zjaví
a zmije lezú na zmije.
Nad svojou odsúdenou hlavou
celý rok budeš počuť s trávou
iba to vytie vlčice,
bosorky hladom vycivené,
necudných starcov divé tiene
a čiernych kmínov navyše.
CXL
Premeny upíra
Hoc z jahodových úst jednako istá žena
jak zmija krútiac sa v uhlíkoch rozpálená
a prsia formujúc do tvaru korzetu,
i s pižmom púšťala len vetu za vetu:
„Ovládam umenie i mojich vlhkých perí,
Čo staré svedomie zatratia na posteli.
Môj prsník víťazný more sĺz vysuší,
keď starci smejú sa jak deti v náručí.
Tomu, kto uzrie ma nahú a bez zábrany,
i slnko prenesiem, i lunu nad hviezdami!
Poznám ja, múdry môj, strmú slasť k hlbinám,
keď muža- v náručí zvieram a objímam,
keď nechám poprsie hlboko dohryzené,
plaché i hýrivé, tiché i rozvlnené,
keď v lôžku stŕpnutom v tom silnom vzrušení
boli by kvôli mne anjeli stratení!“
Keď stiahla nadobro všetok špik z mojich kostí,
keď som sa nahol k nej v omamnej malátnosti,
aby som dal jej bozk, neuzrel som už nič,
iba mech lepkavý, z ktorého tiekol hnis!
Tak obe oči som zatvoril vydesený,
keď som ich otvoril jak v jasnom svetle siení,
vedľa mňa namiesto životnej postavy,
čo mala, zdalo sa, dosť krvi zo stravy,
zmätene chveli sa z jej kostry iba zvyšky,
čo ako kohútik škrípali z temnej výšky
či ako na tyči vývesné znamenie,
za noci tuhých zím vetriskom nesené.
CXLIV
Ábel a Kain
I
Ábel náš, spi a pi a žer!
S úsmevom Boh ti stále žičí.
A Kain náš, do bahnistých dier
zalez a skap tam ako ničí!
Ábel náš, tvoja obeta
tak šteklí čuvy Serafína.
A Kain náš, kedy zo sveta
sa stratí tvoj trest, tvoja vina?
Ábel náš, pozri: zrie ti lán
a stádo bučí od tučnoty.
A Kain náš, tvojim útrobám
vyhráva suka večnej psoty.
Ábel náš, len si brucho hrej
pri peci otcovského domu.
A Kain náš, v jame špinavej,
jak šakal, tras sa zimou k tomu!
Ábel náš, množ sa ako vši,
aj tvoje zlato vrhá hrudky.
A Kain náš, s ohňom na srdci
na uzde drž si tieto chúťky!
Ábel náš, jak ploštica les
vypásaš v čoraz väčšom šíku.
A Kain náš, rodinu si vleč
po ťažkých cestách do zániku!
II
Ach, Ábel náš, raz pohnoja
aj tebou dymiaci kus zeme.
A Kain náš, musíš do boja,
veď nemáš dielo zavŕšené!
Ábel náš, je ti hanebne:
kopijou rýľ je porazený.
A Kain náš, vystúp na nebe
a Boha zvrhni navždy k zemi!
Peter Zsoldos a Portugalský inštitút vydali rozsiahly výber z tvorby Farnanda Pessoa. Tento portugalský velikán mi bol doteraz neznámy a keby nevyšli kompletné Kvety zla, Oáza v neistote by bola pre mňa kniha roka. Neuveriteľná poézia! Pessoa (1888-1935) je považovaný za najväčšieho portugalského básnika a jedného z najvýznamnejších umelcov 20. storočia. Právom! Bol aj majstrom takzvanej heteronymie. Používal rôzne mená imaginárnych autorov na písanie v rôznych štýloch. Najslávnejšie sú tri z nich - Alberto Caeiro, Ricardo Reis a Álvaro de Campos. Každé alter ego malo vlastný životopis, literárny štýl, psychológiu, fyziognómiu, politické názory, povolanie i horoskop. Navyše si navzájom hodnotili svoje literárne diela a polemizovali aj s Pessoom. Tomu hovorím schizofrénia!
Predslov
Predslov je vždy jalový a predslov
prekladateľa jednoznačne
nemorálny. Ale občas, takisto ako
nemorálnosť, predslov je
potrebná vec.
Napokon, jediným predslovom
umeleckého diela je mozog toho,
kto ho číta.
**************************************************
Človek nevie viac ako ostatné zvieratá; vie menej.
Zvieratá vedia to, čo potrebujú vedieť. My nie.
**************************************************
Alberto Caeiro – Nezáleží mi na rýmoch
Nezáleží mi na rýmoch. Dva stromy,
jeden vedľa druhého nikdy nie sú rovnaké.
Rozmýšľam a píšem tak, ako majú kvety farby,
ale ja sa nevyjadrujem tak dokonale,
pretože postrádam božskú jednoduchosť
byť iba vonkajšok.
Pozerám sa a dojíma ma to,
dojíma ma, ako voda tečie zo svahu,
a to, čo píšem je prirodzené, ako keď sa vietor zodvihne.
Alberto Caeiro – Prefrčal dostavník
Prefrčal dostavník a stratil sa v diaľke;
cesta nezostala skaredšia ani neopeknela.
Aj ľudské skutky sú také v šírom svete.
Nič neuberieš, nič nepridáš; prechádzame
a zabúdame. A slnko vychádza presne každý deň.
Alberto Caeiro – Možno
Možno je to posledný deň môjho života.
Kývol som slnku pravačkou,
ale ten pozdrav neznamenal zbohom,
iba som naznačil, že ho rád vidím: nič viac.
A pri velikánoch 20. storočia ešte ostaneme. Milan Richter preložil a vydal vo svojom vydavateľstve MilaniuM výber z tvorby rumunského básnika Paula Celana – Fúga smrti a iné básne. Celan (1920-1970) sa narodil v Rumunsku, v Černovici (dnes je to územie Ukrajiny) do židovskej rodiny. Prežil holokaust, hoci jeho rodičov Nemci zavraždili. Trpel depresiami a dožil v Paríži, kde napokon spáchal samovraždu skokom do Seiny. Je považovaný za jedného z najväčších nemecky píšucich básnikov druhej polovice 20. storočia. Jeho poézia borí konvencie a nečíta sa ľahko. Na konci 2. svetovej vojny napísal Fúgu smrti. Tú vám sem musím prepísať:
FÚGA SMRTI
Čierne mlieko úsvitu pijeme ho večer
pijeme ho naobed a zrána a pijeme ho v noci
pijeme pijeme
kopeme hroby v povetrí tam neleží sa tesne
Muž býva v dome s hadmi sa hrá a píše
píše keď zmráka sa do Nemecka tvoje zlaté vlasy Margaréta
dopíše a vyjde pred dom hviezdy sa zablysnú
zahvízda privolá svoje psiská
zahvízda zavolá svojich židov nech kopú v zemi hroby
zavelí nám a do tanca teraz hrajte
Čierne mlieko úsvitu pijeme ťa v noci
pijeme ťa zrána a naobed pijeme ťa večer
pijeme pijeme
Muž býva v dome s hadmi sa hrá a píše
píše keď zmráka sa do Nemecka tvoje zlaté vlasy Margaréta
tvoje popolavé vlasy Šulamit kopeme hroby v povetrí
tam neleží sa tesne
Muž volá zaryte hlbšie do zeme vy jedni vy druhí spievajte hrajte
siahne po železe za pásom švihne ním modré má oči
zaryte hlbšie rýle vy jedni vy druhí do tanca ďalej hrajte
Čierne mlieko úsvitu pijeme ťa v noci
pijeme ťa naobed a pijeme ťa zrána a pijeme ťa v noci
pijeme pijeme
muž býva v dome tvoje zlaté vlasy Margaréta
tvoje popolavé vlasy Šulamit s hadmi sa hrá
Muž volá zahrajte sladšie smrť veď smrť je majster z Nemecka
volá temnejšie nalaďte husle budete potom stúpať ako dym do vzduchu
budete potom hroby mať v oblakoch tam neleží sa tesne
Čierne mlieko úsvitu pijeme ťa v noci
pijeme ťa naobed smrť je majster z Nemecka
pijeme ťa večer a zrána pijeme pijeme
smrť je majster z Nemecka oči má modré
trafí ťa guľkou z olova trafí ťa presne
muž býva v dome tvoje krásne vlasy Margaréta
štve na nás svoje psiská a daruje nám hroby vo vzduchu
s hadmi sa hrá a sníva že smrť je majster z Nemecka
tvoje zlaté vlasy Margaréta
tvoje popolavé vlasy Šulamit
VLÁKNITÉ SLNKÁ
nad sivočiernou pustatinou.
Ako strom
vysoká myšlienka
sa zmocňuje svetelného tónu: Ešte
sú piesne, aké treba spievať mimo
ľudí.
SO STOŽIARMI SPIEVAJÚCIMI K ZEMI
plávajú vraky nebies.
Zahryzávaš sa všetkými zubami
do tejto drevnatej piesne.
Si piesňovzdorná
koruhvička.
Do tretice vydavateľstvo Modrý Peter kontrovalo velikánom 20. storočia prostredníctvom výberu z tvorby amerického beatnika Garyho Snydera – Stretnutie s horami v preklade, ako inak, Mariána Andričíka. Snyder (1930 – ) je významný predstaviteľ Beatnikov, filozofujúci budhista a milovník prírody. Beat Generation je u nás vnímaná priam mýticky. Aj preto je u nás pomerne dobre zapísaná už z čias, predstavte si, socializmu. Snyder dosiaľ v slovenčine takúto rozsiahlu antológiu nemal, je fajn, že už má.
Artemis
Artemis,
Artemis,
tak som ťa videl nahú –
nuž CHOĎ a vezmi si to svoje prekliate
panenstvo späť
ja, ja
musím nakŕmiť svojich psov.
Ako ku mne prichádza poézia
Prichádza tápavo cez
kamene v noci, zostáva
vystrašená stáť tam, kam
môj táborák nedosvieti
Idem sa s ňou stretnúť na
pokraji svetla
Verš zeme
Dosť široká na to, aby si sa mohol pozerať
Dosť otvorená na to, aby si mohol ísť
Dosť strohá na to, aby si si udržal česť
Dosť pichľavá na to, aby si vydržal
Dosť zelená na to, aby si ďalej žil
Dosť stará na to, aby ti dala sny
Ján Zambor ponúkol výber z tvorby Rubena Daría, rodáka z Nikaraguy. Darío (1867-1916) je považovaný za najväčšieho básnika píšuceho po španielsky. Jeho poézia je krásna. Spevy života a nádeje vydalo vydavateľstvo Perfekt.
Ulita
Antoniovi Machadovi
Ulitu zo zlata som našiel na pláži v piesku,
jemnučké perly na nej, vypuklé vyšívanie;
raz sa jej božsky dotkli dve Európine dlane,
keď na býkovi tiahla valmi vĺn v hlasnom plesku.
Tú zvučnú ulitu som dal k perám bez záväzku
a vyvolal som echo vábenia morských panien,
priblížil som ju k ušiam a modré morské bane
mi ticho rozprávali o skvostoch v tajnom lesku.
Soľ ku mne privievajú horkasté vetry z diali,
náporiace na plachty loď Argo poháňali,
keď hviezdy milovali Jásonov smelý sen;
a počujem šum vĺn a prízvuk, čo nie je známy,
hlboké vlnobitie a vietor s tajomstvami...
(Ulita má tvar srdca, to veľmi dobre viem.)
A čo nás čaká v roku 2024? Minimálne Marián Andričík avizuje preklad slávneho Beowulfa, čo je asi najstaršia a najrozsiahlejšia heroicko-elegická báseň dochovaná z obdobia rokov 750-1200 n. l. A jeho dvorné vydavateľstvo Modrý Peter prezradilo, že niekedy v budúcnosti dôjde aj úplne nový preklad Shakespearových sonetov. Aby toho nebolo málo, už tento rok vydavateľstvo BRAK sľubovalo prvé kompletné vydanie Spevov Maldororových od Comte de Lautréamonta v slovenčine, čo je také zásadné dielo, že by mohlo zosadiť z trónu Kvety zla. Nestalo sa, Maldoror sa presúva na rok 2024. Teším sa.
Zoznam použitej literatúry:
BAUDELAIRE, Charles. Kvety zla. Bratislava : Ikar, 2023. 250 s. ISBN 978-80-551-8409-8
CELAN, Paul. Fúga smrti a iné básne. Dunajská Lužná : MilaniuM, 2023. 219 s. ISBN 978-80-89178-74-2
DARÍO, Ruben. Spevy života a nádeje. Bratislava : Perfekt, 2023. 143 s. ISBN 978-80-8226-088-8
PESSOA, Fernando. Oáza v neistote. Bratislava : Portugalský inštitút, 2023. 237 s. ISBN 978-80-99967-24-4
SNYDER, Gary. Stretnutie s horami. Levoča : Modrý Peter, 2023. 270 s. ISBN 978-80-8245-025-8
