„...v miliónoch duší sa rozhárajú plamene nenávisti, krutosti, tatárčiny, zloby, poníženia, nedôvery, pomsty – raz tu, raz tam vybĺknu; ruský boľševizmus vystrája, a dažďa niet, Boh ho nezosiela.“ (A. Blok, 6.8.1917, z knihy Čo spieva vietor, s. 154)
Meno Alexander Blok (1880-1921) si zo školy pamätám hmlisto. Okrem zbytočnej vedomosti, že bol básnik a najmä dramatik, by som o ňom nevedel veľa povedať. S jeho poéziou som vážnejšie prišiel do styku s knihou Ruská moderna, ktorú vydal SLOVART v rámci svojej edície Lyrika 20. storočia. Obsahovala osem básní a veľmi ma nezaujali. Preložil ich Ján Zambor, ktorý v tom istom roku vydal svoju reprezentatívnu knihu ruských prekladov – Kniha ruskej poézie (Vydavateľstvo Michala Vaška). Obsahuje trinásť básní, ale opäť prevládajú tie národovecké (Rusko, Skýti), nuž som si autora, ktorý sa oženil s Mendelejevovou dcérou, k telu bližšie nepustil.
Priateľ môj, aj v tomto tichom dome
zimnica mnou otriasa.
Márne chcem nájsť miesto v tichom dome,
Vedľa ohňa zohriať sa.
V snežnej búrke čudné hlasy kvília;
útulno – ale v tom čudný znak:
v temnote za tvojim plecom, milá,
mlčky striehne čísi zrak!
Spoza tvojich tichých, nežných ramien
čujem trepot od krídel...
Hľadí na mňa, v očiach číry plameň,
anjel búrky – Azrael!..
(Preklad: Alojz Nociar, kniha Čo vietor spieva, 2017)
Nakoľko u nás vychádza mikroskopické množstvo prekladovej poézie venovanej velikánom, neodolal som a kúpil si aj knihu Čo vietor spieva – Výber z lyriky, ktorá obsahuje kusisko jeho tvorby v preklade Alojza Nociara a vydalo ju Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov v roku 2017. A veru som sa konečne chytil! Blok bol naozaj majstrovský symbolista a lyrik!
Druhý krst
Keď rozletia sa krídla dverí
a vietor začne v izbe húsť,
z bielych rúk novej snežnej viery
ja po druhý raz prijmem krst.
A viem, do zimy sveta vstúpiac:
Na ľudský čin, nie slovo daj!
Veď len tým, čo si šťastie kúpia,
Otvára sa vždy zemský raj...
Ustal som, láska, darmo mámi
v mrazoch to, čo už doznelo,
len vietor chladné drahokamy
vločiek navieva na čelo.
Po novom krste mám už v srdci
kus ľadu tam, kde býval žiar.
Sľubuješ lásku, nehu, súcit?
Šepceš, že ešte príde jar?
Len pozri, srdce je tak šťastné!
Spod snehov nemožno sa hnúť.
Jar nepríde. A načo vlastne?
Tretí raz pokrstí ma – Smrť.
(Preklad: Alojz Nociar, kniha Čo vietor spieva, 2017)
A na margo jeho politických diel dodávam iba toľko, že prvú svetovú vojnu odsudzoval, revolúcia ho nepresvedčila a boľševíci sklamali, napriek tomu neemigroval a poeticky sa odmlčal až do svojej smrti na chorobu v roku 1921. Mal štyridsať rokov.
„Aj tak to nebola revolúcia... ak sa revolučný ľud skutočne iba rozsadil okolo toho koláča, pri ktorom dovtedy sedela byrokracia, tak to len prehlbuje ruskú tragédiu. Čo vlastne čakáte od života? Že po zničení dávno prežitého začnú ľudia plánovite budovať nové? Tak to býva iba v novinách...“ (A. Blok, 26.5.1917, z knihy Čo spieva vietor, s. 154)
Namiesto záveru ponúkam pre porovnanie dva preklady tej istej básne:
Pozemské srdce drví mráz,
ale s tou zimou sa vždy borím.
V bezcitnom svete láskou horím –
neopätovaná je zas.
No za láskou už zreje hnev
a s pohŕdaním rastie chcenie.
Prečítať v očiach mužov, diev
zabudnutie či vyvolenie.
Nech vábia: Básnik, máš svoj kút,
zabudni, vráť sa do idyly!
Nie! Radšej v mraze zahynúť!
Niet pokoja. Niet tichej vily.
(Preklad: Ján Zambor, kniha Ruská moderna, 2011 alebo Kniha ruskej poézie, 2011)
Pozemské srdce znova chladne,
v hrudi je ľad, nie piesne svadobné.
Pre ľudí chránim, v ľudoprázdne
cit, čo sa nerozmieňa na drobné.
V láskach však zreje – pohŕdanie,
niet nehy, už len smútok narastá:
pod maskou vášní – hlúpe panie
a v mužoch maškarády nešťastia.
Netráp sa, básnik – zabudnuté!
Do snov sa vráť, tie utíšia!
Nie! Radšej zomrieť v zime krutej!
Pokoja niet! Niet zátišia!
(Preklad: Alojz Nociar, kniha Čo vietor spieva, 2017)
