Róbert Flamík
O mužoch v tichu
Pravdivejšie by bolo o mladých mužoch. O ich zápasoch a túžbach objavovať pravdu, lásku... Boha. Cením si ich námahu a zápasy. Verím v ich úprimnosť.
Salezián. Od 18. júna 2006 kňaz. Nachádzaný Niekym, kto aj k nemu si stále a verne hľadá cestu... S úctou. Zoznam autorových rubrík: Z môjho vnútra, rozličné hlasy, Súkromné, Nezaradené

Pravdivejšie by bolo o mladých mužoch. O ich zápasoch a túžbach objavovať pravdu, lásku... Boha. Cením si ich námahu a zápasy. Verím v ich úprimnosť.

Jeden večer, zdanlivo obyčajný a predsa veľmi veľmi odlišný od bežného klasického večera. Večer, keď do života jedného z mojich blízkych vstúpila smrť. Smrť, ale verím, že nielen ona, ale aj nádej na život. Na skutočný. Bolesť, pocit straty a rany však zostávajú stále...

Je jar. Prebúdzame sa k životu. Kvety. Stromy. Lesy. Ľudia. K akému životu? K životu, na ktorý sa tešíme, alebo ktorý len preživame. Dnes večer som stretol ľudí, ktorí žijú. Dávajú radosť, šťastie a dostávajú život, ktorý otvára lupene ich srdc.

To si dobre zapamätaj, ak dávaš, určite viac dostávaš. Toto boli jedni z prvých slov, čo som dnes ráno počul. V toto ráno krásne a zobúdzajúce sa pre život. Slová od jedného z mojich spolubratov. Človeka, kňaza a misionára.

Ležala si tam. Kde tu do nej dakto kopol. Alebo o ňu zakopol. Zanadával, alebo len tak po nej prešiel. Až na jedného chlapca.

Zažili sme to včera, keď sme sa modlili krížovú cestu za nenarodené deti.

Bolo to v Šaštíne ani nie pred rokom. Stretli sa traja. Vďaka ich nadšeniu sme to zažili i my. Nadšenie, radosť, lásku... ale predovšetkým to množstvo dobra... a spolu s nami ďaľších takmer 500 mladých.

Ako salezián, kňaz a rehoľník niekedy premýšľam nad tým, či kresťanstvo skutočne robí nás veriacich lepšími, ľudskejšími. Som presvedčený, že robí, hoci interpretácie toho robiť lepším, ľudskejším môžu byť veľmi rôznorodé.

Začali sme pred niekoľkými týždňami. Naplno a s nadšením. Talent nie je vždy najdôležitejší a ani čas. Hlavné a podstatné sú chuť a túžba urobiť niečo dobré pre druhých. Pre naše mesto, pre tento svet, aby boli krajšie...

Túto stredu sme sa opäť zišli. Ako spoločenstvo, partia ľudí. Mladších i starších, aby sme si dodali chuť žiť. Načerpať z prameňa lásky. Z jeho slova, prítomnosti, spoločenstva. Spev a nadšenie. Chuť vstávať, robiť svet krajším a lepším, tým, že dovolíme Bohu, aby nás menil. Každú stredu o 19.00. V bazilike, v Šaštíne. Želám pekný deň.

Byť ponorený do tajomstva, ktoré nás presahuje. Stať sa synom, dcérou niekoho, kto je oveľa lepší, krajší a mocnejší, než si ho dokážu vytvoriť naše predstavy. Byť bezhranične a stále milovaný... V istote. To je pre mňa krst.

Pred niekoľkými minútami som dostal dva maily. Sú silne aktuálne, tak sa ich pokúsim aspoň čiastočne posunúť ďalej. Vzájomne na sebe závisíme. Nech nám osud trpiacich nie je ľahostajný. Verím, že neporuším žiadne pravidlo kódexu blogera.

Rok za nami, rok pred nami. Aký bol ten minulý? Aký bude ten ďalší. Želáme si, aby bol šťastný. Naozaj zo srdca a predsa nie vždy to šťastie prichádza. Chcem aj ja všetkým nám zaželať šťastný nový rok. Naplnený láskou, pokojom, zdravím a aj nejakou tou korunkou. Kiež nad nami bdie stála starostlivá Láska. Večná. Pekný Silvester!

Na internáte, kde pracujem a žijem sme sa spolu s mladými, ktorí sú nám zverení rozhodli prežiť, alebo aspoň skúsiť prežiť advent trošku inak...

Pomaly sa roztápal, ale ešte stále ním boli obsypané konáre stromov. Prechádzal som sa pod ním a pýtal sa. Na mnohé otázky odpovedal pomalý šepot topiaceho sa snehu, ktorý padal na zem... ako moje otázky.

Niekedy sa mi zdáš veľmi vzdialený. Nielen mne. Toľkým okolo mňa. Pozeráme dolu, do prázdnoty a zlyhaní a prepadáme sa do vlastných sklamaní, cez ktoré nevieme prejsť. Sami... Opustení... Je to naozaj tak, alebo nás predchádzaš svojou láskou? Niekoľko slov Tebe, čo bdieš.

Je medzi tým rozdiel? Ak by vás to zaujímalo, ponúkam pár riadkov na túto tému. Je to citlivá téma, preto prosím o rešpekt v diskusii.

Rozliate vo všednosti každého dňa... čakajú na nás, aby sme pre ne otvorili svoje srdce. Máme na to čas?

Keď sa nám darí, sme na koni. Schopní vytvoriť hocičo. Pobiť sa zo životom. Prídu však dni, situácie, ktoré nás môžu lámať. Môžeme sa chvieť. Je ťažké vtedy zostať verní. Nekráčame však nikdy sami!