Salezián. Od 18. júna 2006 kňaz. Nachádzaný Niekym, kto aj k nemu si stále a verne hľadá cestu... S úctou. Zoznam autorových rubrík: Z môjho vnútra, rozličné hlasy, Súkromné, Nezaradené
Nepremýšľame často krát nad tým aký charakter by mala mať láska? Nesnažíme sa pochopiť kým, čím je? Odlíšiť tú jemnú, takmer nebadateľnú hranicu medzi láska, kvôli mne a pre mňa - hoci žitá aj pre iných a láskou, ktorá je obetou? Láskou nezištnou, postojom, úsilím o stálosť? Možno ťažká otázka, ale asi od nej čo to v našom - aspoň teda za seba hovorím - živote záleží...
Je to len jedna kratučká modlitba. Koľko však je v nej sily a nádeje na pomoc, o ktorú ja alebo ten druhý žiada, prosí...
Túto vetu asi radi počujeme všetci. Najmä v dňoch, keď sa toho na nás privalí až príliš veľa. Keď sa nám môže zdať, že bremeno, ktoré nesieme je príliš ťažké. Neznesiteľné...
Sú to vzdialené slová pre toľkých z nás. Pokoj! Dosiahnuť ho. Dotknúť sa ho. Pokoj so sebou samým. S týmto nádherným svetom, takým týraným! Pokoj... Jeden starý muž ho dosiahol, keď chytil do rúk malého Ježiška - to krehké a slabučké dieťa.
Pôvodne pieseň o hľadaní prameňa a o jeho znovunájdení. Každý z nás ho hľadá. Pýta sa po tom, kde je zdroj šťastia. Nie pominuteľnosť citu, ale naplnenie srdca. Každý z nás... Inde, iným spôsobom, s inými ľuďmi... Aspoň tak sa mi zdá... Ak sa mýlim, prosím o prepáčenie.
V posledných dňoch ma viacerí prosili o modlitbu. Citlivá téma, však? Nezostať ľahostajní je ťažké... Všednosť v sivom šate chytá naše srdcia do svojich sietí. Predsa však jedna modlitba s prosbou za núdznych a s vďakou za nevšednosť dneška.
Posielam pozdrav z Ukrajiny z Tarasivky. Je mi dnes zle z jedla alebo vody, ktora je tu na nic. Prosim o modlitbu... (ondro)
Ale, veď mi tykaj... Slová jedného môjho spolubrata. Starkého, chorého...
Cestovali sme z východného Slovenska. V noci. Dlhá cesta. V aute sme sedeli piati.
Sú chvíle, keď sa treba zastaviť. Zhodnotiť svoj život. Poďakovať za chvíle pekné a prosiť o silu do tých ťažších.
Pred malou chvíľou som dočítal článok o agresivite na školách. O násilí medzi študentmi, o šikanovaní a ubližovaní si. Chcel by som vám - ako vychovávateľ - na internáte ponúknuť zopár svojich pohľadov.
Sú dni, ktoré treba ustáť. Prežiť. Vydržať. Vybojovať. Chvíle, keď sa cítiš blízko, na dotyk pádu. Aj v týchto dňoch, chvíľach temnoty sú prítomné znamenia nádeje, zmyslu. Vždy.
Klamstvo, lož, podvod, faloš... toľko mien na vyjadrenie jedinej skutočnosti: neschopnosti žiť v pravde.
Otázka, s ktorou sa stretám dennodenne pri bežných okamihoch. Uvedomujem si pri nej svoju malosť. Túžbu spraviť viac. A pokoru.
Uprostred ticha, ktoré sa rozliehalo v chirurgickej čakárni bolo počuť občas vzlyky. Alebo skôr ťažko zrozumiteľné slová. Pani na vozíku len s ťažkosťou kládla svoje otázky niekomu, kto ju upokojoval, tíšil... Tomu, kto pri nej stál.
