Róbert Flamík
Odišla si... mama
Túto pieseň chcem venovať všetkým, tým, ktorí v blúdení, strácaní sa a hľadaní túžia po láske. Stálej, vernej, opravdivej... láske.
Salezián. Od 18. júna 2006 kňaz. Nachádzaný Niekym, kto aj k nemu si stále a verne hľadá cestu... S úctou. Zoznam autorových rubrík: Z môjho vnútra, rozličné hlasy, Súkromné, Nezaradené

Túto pieseň chcem venovať všetkým, tým, ktorí v blúdení, strácaní sa a hľadaní túžia po láske. Stálej, vernej, opravdivej... láske.

Vo výťahu sa viezli dvaja muži. V domove dôchodcov. Neboli smutní, hoci sami. Prízemie...

Dnes si my kresťania pripomíname niečo veľmi veľké. Ježišovu smrť. Smrť nášho Pána. Nerád by som sa týmto niekoho dotkol. Vždy by mala byť spojená smrť s úctou, vážnosťou, s hlbokou pokorou pred tajomstvom našej krehkosti.

Je tu niekto, kto zrádza a niekto, kto je zrádzaný. Niekto, kto miluje a niekto, kto na lásku (nevie?) nechce odpovedať.

Hoci sme odlišní. Máme iné pohľady, lásky, vieru, prácu, bolesti i radosti k sebe patríme...

...môže byť v hluku našich dní dosť náročné, ale napriek tomu On nás stále hľadá a volá. Pozýva, aby sme si našli čas počúvať.

Vždy keď ráno nevládzem vstať a vôbec nemám chuť začať, modlím sa. Modlitba mi dáva silu ísť. Pomáha mi odkrývať zmysel života. Žiť.

Hoci len tleje, zostáva. Sám jej niekedy neverím, ale učím sa meniť pohľad.

Predstav si, že máš niekoho veľmi rád. Chceš byť pri ňom. Nechceš ho opustiť. Vidíš jeho túžbu po šťastí. Jeho pády. Plač. Hnev. Prvú cigaretku v ústach. Trpkú príchuť hľadania seba. Promile v krvi a hľadanie lásky. Beh. Beh. Beh...

Najťažie je veriť vtedy, keď nás zavalí bieda a úzkosť z našej ľudskosti. Vtedy sa v nás bije viera a nevera. Sú si blízko. Boh za nás vtedy bojuje. Neopúšťa nás.

Kto z nás nechce byť šťastný? Kto chce byť smutný, sklamaný, nešťastný? Nemáme túžbu po šťastí zapísanú hlboko v našom srdci?

Bol som tam v tichu pred Bohom a vydržal by som tam sedieť až do rána. Mal som taký pocit, akoby sa On so mnou rozprával.

Včera sme s chalanmi hrali divadlo, ktoré sme cvičili asi dva týždne. Bolo to skutočne skvelé. Chvíle plné radosti.

Povedal ich jeden kapucínsky mních na rozlúčke s otcom môjho kamaráta. Slová, ktoré mu vravel v čase najväčšej bolesti ako starému kamarátovi, s ktorým sa stretol dva týždne pred svojou smrťou.

...ako bolesť, choroba, posmech, lebo je plná dôvery, porozumenia, prijatia. Láska dvoch mladých, ktorí vedia, čo je utrpenie.

Museli to byť veľmi smutné dni, ale verím, že ich čaká na mieste zvanom nebo.

Je veľa spôsobov ako prežiť. Mnoho ich hovorí o krásnom, ideálnom, večnom živote. Mnoho ich hovorí o bolesti, trápení, nezmysle. Mnoho ich skutočne radí a mnoho z nich potápa, ponára do klamstva...