Milovník umenia, literatúry a slobody, tulák, provokatér, libertarián; inak firemný ekonóm & konzultant + profi autor a bloger. O financiách a podnikaní píšem predovšetkým na Ľudskourečou.sk Zoznam autorových rubrík: Naokolo naživo, we are the culture, Pohľady a pocity, Moje najmilovanejšie mesto, Biznis - základ nášho bytia, Smrteľníci, Nezaradené
Keď som nedávno kráčal z práce na obedňajšiu prestávku, oslovil ma starší pán: „Čo taký smutný? Nevyšla písomka, maturitná?“ Doslova som sa „rozrehotal“ na celé hrdlo a celú ulicu a skutočne som mal hneď lepšiu náladu. „Ujo, ja som maturoval pred desiatimi rokmi,“ vysvetlil som vydesenému ujovi tento výbuch. „Aha, tak pardon,“ ospravedlňoval sa a smial sa tiež. „Ďakujte svätému Antonkovi.“
Pracoval som kedysi vo firme, ktorú jej vlastník, konateľ a de facto jediný výkonný manažér svojimi rozhodnutiami, nekompetentnosťou a štýlom vedenia priviedol k niekoľkodesaťmiliónovým dlhom, nezaplateným odvodom zamestnancov, množstvu exekúcií a v podstate k prachobyčajnému bankrotu a smutnému koncu. Ten príbeh je dostatočne členitý a košatý, pestrý, aby si zaslúžil samostatný román, teraz však chcem trochu o tom hlavnom. O vine.
Nedávno som mal trochu menšiu výmenu názorov s kamarátom, ktorý nie je zamestnaný, prácu ani nehľadá, napriek tomu je však spokojný a na moju kritiku s otázkou, že neverím, že sa cíti normálne a šťastný, odpovedá, že každého naplňa niečo iné a v podstate sa mám dať vypchať. Síce neviem čo, ale akosi prišiel čas ujednotiť si, prečo vlastne považujem chodenie do práce – akokoľvek niekedy namáhavé a časovo vyčerpávajúce – za tisíckrát lepšie než akékoľvek vyvaľovanie sa či príživníctvo.
Práve robím účtovnú závierku veľkej spoločnosti. Je to nekonečná babračka. Niečo sa dá urobiť „pro-forma“ – akože „akože“, kopa sa zas musí bohužiaľ ručne „vypiplať“. Nevadí. Aspoň to mám pod kontrolou. Rovnako ako svoj voľný čas na tri mesiace.
Mám nový telefón. Mobilný, samozrejme. Do predajne som prichádzal s úmyslom nekúpiť si drahší prístroj než za 1 korunu, ako tradične. Totiž nikdy som v tomto smere nebol nijako zvlášť náročný – stačila mi základná a životne dôležitá funkcia telefónu, priatelia o mne vedia, že sa mi nechce ťukať ani len obyčajnú esemesku. Z predajne som však odišiel s prístrojom s “miliónom funkcií”, ako tvrdil reklamný leták.
Jeden môj známy, majiteľ spoločnosti, mal daňovú kontrolu. “Vyžijete z toho?” opýtala sa ho na úvod pracovníčka daňového úradu. “Keby som nemal vás, vyžil by som,” odvrkol úprimne majiteľ.
Stáva sa nám, že nám meškajú výplaty. Vyplýva to z charakteru predmetu podnikania našej spoločnosti. Niekedy je dôvodom, že jednoducho nezarobíme tak, ako by sme si priali. Lenže kto je najväčšia sviňa? Ten, kto má na starosti ich vyplácanie. V tomto prípade ja.
