Jozef Havrilla
Aj to sa stáva...
V slovenskom športe sa stáva všeličo, napríklad aj toto..
Riadim sa mottom o Božích mlynoch. Verím, že sa krútia. A nik pred nimi neutečie. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Je kvalitnejšia slovenská hokejová liga alebo česká? Je zaujímavejšia tá naša, alebo sa cíti divák lepšie na českých zimných štadiónoch? Po včerajšej návšteve pražskej 02 Arény som si názor spravil...
Dnešný deň má pre mňa mnoho nostalgie pretkanej možno až prehnaným sentimentom, ale faktom je, že práve dnešný deň, je a navždy zostane smutný... taký prázdny. Tak ako moja kancelária v práci. Predo mnou vyčistené police, zásuvky a ticho.
Verte, že listy (síce nie zelené, ale červené), kvitnú aj v zime. Listy javorové. Listy, ktoré pršali z pardubického neba spoločne so snehovými vločkami priamo do ČEZ arény a kde si kanadskí mladíci pripísali na svoje konto štrnásty triumf v histórii, štvrtý v rade.
Vždy keď som prichádzal do práce, už zdiaľky otváral dvere. Dobrý den, pane, tieto slová bolo počuť často. Bol milý a každého privítal s úsmevom. A aj keď ste šli s nie práve najlepšou náladou, aspoň to vaše srdce na chvíľu pookrialo.
Pred mnohými rokmi žil v jednom z menších holandských mestečiek manželský pár. Nebola to štandardná dvojica, on bol ťažko chorý, ona zas alkoholička. Ťažká alkoholička.
Keby som sa mohol prihlásiť do diskusie (technický problém), tak nenapíšem tento blog o mojom povode (ďalší technický problém s vokaňom - česká klávesnica). Ale musím....
Sedím pri počítači, prezerám si agentúrne správy a vtom mi mailový zvonček oznámi: máte poštu. Ono ten zvonček zvoní stále, ale dnes ma mimoriadne prekvapil. A potešil. A spravil veľmi dobrú náladu. Napísal mi spolužiak, s ktorým som sa nevidel, s ktorým som si nepísal a o ktorom som nič nepočul už dvanásť rokov.
V pondelok som cestoval za hranice našej vlasti a už na Hlavnej stanici mi bolo jasné, že tentoraz cesta nebude taká, aká býva vždy. Chtiac nechtiac som vstúpil do svojho obĺúbeného vagóna hneď za lokomotívou. Expres smerujúci z Budapešti do Berlína tentoraz nebol taký poloprázdny ako po iné dni.
Sú neodmysliteľnou súčasťou Vašich večerov, ktoré trávite s papučovou kultúrou uvelebený v kresle. Pri prepínaní po rôznych televíznych kanáloch sa Vám môže pritrafiť, že ich nájdete nielen na jednom programe. Áno, reč bude o moderátoroch.
Nemal som chuť písať tento blog, lebo ťažko sa mi hľadajú slová, ťažko sa mi píše, ťažko sa vobec premýšľa, no po prečítaní toho obrovského množstva mailov vám musím v týchto riadkoch poďakovať za slová, ktoré ma síce ešte viac dojali, ale presvedčili, že život druhého nám nie je ľahostajný.
Presne pred 8-imi rokmi som vstupoval do stavu manželského. V noci som bilancoval, čo mi život za ten čas dal, čo mi vzal, čo som mal spraviť lepšie, v čom som zlyhal. Len tak z núdze som si klikol na youtube a čítal výroky o láske, manželstve, spolužití. Zaujal ma jeden titulok: láska a smútok.
Generálny riaditeľ vládnej TV Radim Hreha, odborník par excellance, chce kódex spravodajstva STV. Ak ho bude písať a tvoriť tak dlho ako organizačnú a programovú štruktúru, tak mu trošku pomôžem. Dúfam, pán riaditeľ, že sa Vaše televízne neschopenstvo, neurazí...
Očakával som s akými novinkami výjdu slovenské televízie v jesennej programovej štruktúre. Keďže v STV je o nej (rozumej programovej štruktúre) menej známe ako o pobyte Yetiho na Slovensku, pretože ľudia, ktorí sú pri koryte rozumejú v druhej najvyššej budove na Slovensku skor inej problematike, šokovala ma JOJ.
Prečítal som si diskusiu na moj ostatný blog o Konkurze a mikrofónovom hlase (2) a trošku by som chcel poopraviť mienku prispievateľov, ktorí si myslia, že chcem pošpiniť svojho bývalého chlebodarcu.
Riaditeľovi STV Radimovi Hrehovi sa rúca prakticky všetko. Najprv sa mu zrútila motorka na brnenskom okruhu, teraz sa mu rúca časť manažmentu, ktorý si postavil po svojom zvolení. Postavil ho pravdepodobne slabo, respektíve na neúrodnom poli.
Slovenská televízia vyhlásila konkurz. Na obsadenie postu redaktor - moderátor. Na tom by nebolo nič zvláštne. Problémom však je fakt, že hľadajú človeka s mikrofónovým hlasom. Mám obavy, že takého nenájdu. Nepoznám naozaj nikoho, na kom by sa príroda vybúrila a dala božiemu stvoreniu mikrofónový hlas. Chválabohu.
Keď obvinili jedného z Teletubbies, že je inak orientovaný a jeho hormóny sa netočia v správnom smere, povedal som si, hmmm.. niekto prežíva pekelnú nudu. Informácia pohltila noviny, audiovizuálne média. Niekto sa nad životne doležitou správou pousmial, iný zas zalomil rukami. Pre Boha!!
Ak by ste hľadali najväčšieho politického pokrytca na území Českej republiky, nemali by ste veľkú námahu. Tento honor si vyslúžil šéf sociálnych demokratov Jiří Paroubek, ktorý dva roky dokázal vodiť celý národ na čele s novinármi pekne za nos. A samozrejme aj vlastnú manželku, tá stala na čele oklamaných.
Na ten deň si pamätám veľmi dobre. Mal som 9 rokov, bol štvrtok 19. júna 1986, krátko pred koncom školského roka. Otec mal ako lekár nočnú službu, mama zavárala v pokročilom štádiu tehotenstva jahody. Obkresľoval som si Piqueta, maskota futbalových majstrovstiev sveta. Bol podvečer, keď prišlo k najhoršiemu.