Sedím v čajovni v Tokiu, na ktorú som vlastne natrafil náhodou. Nachádza sa v jednej zo stoviek presklených mrakodrapov vo štvrti Ginza, ktorá je obchodným centrom luxusných značiek od výmyslu sveta. Čajovňa je na piatom poschodí a je tak dokonalým únikom pred davmi ľudí, ktorí prechádzajú po tokijskych uliciach. Interiér čajovne je moderný a jednotlivé stoly sú oddelené bambusovým drevom tak, aby na seba zákazníci ledva videli.
Pijem fantastické Gyokuro, obradný japonský čaj podobný populárnejšej Senchi, a čakám na svojho kamaráta Harukiho. Žije v Jokohame, čo je pre mňa len časť Tokia, no on to striktne delí na Tokio a Jokohamu. Spoznali sme sa v roku 2017 v Kanade, kde sme obaja študovali angličtinu. Odvtedy sme sa nevideli, hlavne kvôli pandémii.
Keď príde, nemôže spĺňať viac stereotypov, ktoré o Japoncoch mám. Napriek teplému počasiu príde oblečený veľmi elegantne, v dlhých nohaviciach, polokošeli, v poltopánkach a na krku mu visí zrkadlovka ako keby bol turistom on a nie ja. Japonci nosia veľmi zriedkavo krátke nohavice, no postupne sa aj tu prejavuje "západný vplyv". Ruky si nepodáme, nie preto, lebo by sme sa nemali radi, no v Japonsku sa to nezvykne robiť.
Ponúknem ho čajom a povie: "Prečo nie? Ešte som ho takýmto ceremoniálnym spôsobom nikdy nepil." Vedel som, že mladá generácia čím ďalej preferuje kávu, po vzore USA a európskych krajín, ale toto ma zaskočilo. Potom si uvedomím, pil som ja niekedy napr. žinčicu?
Pri chutnaní čaju sa tvári rovnako ako po celý čas, povie, že je fajn, ale je viditeľné, že ho to neočarilo.
Čaj nám pomôže pretráviť a Haruki nás zoberie na tzv. ulicu ramenu, ktorá sa nachádza v podzemí hlavnej tokijskej stanice, jednej z najrušnejších vlakových staníc na svete. Okrem pár ľudí s kuframi tu nič nepripomína, že sme na vlakovej stanici. Vyzerá to skôr ako v reštauračnej časti obchodného domu.
Sadneme si za čosi pripomínajúce skôr pult ako stôl, za ktorým môže naraz sedieť okolo 15 ľudí. Oproti mne sedia dvaja, veľmi formálne oblečení páni. Komunikujú veľmi slušne, ba by som až povedal, že ide skôr o biznis partnerov ako kamarátov či kolegov. Keď im však naservírujú ramen, z európskeho pohľadu, ich všetka slušnosť opustí. Rezance sŕkajú tak hlasno, že to je počuť až do šinkanzenu tri poschodia nad nami. Vývar z ramenu od nich strieka na bariéru medzi nimi a mnou. Keď im ostane len vývar, spravia presne to, čo ma mama vždy učila nerobiť, zoberú tanier do ruky a vylejú si vývar do úst.
Už som počul o tom, že v Japonsku sa sŕkanie pokladá za bežné a nie neslušné ako u nás. Harukimu preto zo srandy hovorím, asi aké pohľady a možno reakcie by utŕžili v Európe. Zasmeje sa a povie, že o tom vie. Dodá ale, že aby si si naplno vychutnal rezance a vývar, musíš spolu s rezancami vdychovať arómy a teplý vzduch jedla, aby sa v ústach chuť rozvinula. Navyše sa tým reguluje teplota jedla, a teda ak sú rezance príliš horúce, takto sa mierne schladia. Musím povedať, že som si zvykol na sŕkanie veľmi rýchlo, ba som si to až užíval.
Na čo som si ale rýchlo nezvykol, je ohromujúce ticho v dopravných prostriedkoch.
O pár dní neskôr po spomínanom ramene ideme šinkanzenom s Harukim do mesta Sendai, ležiaceho v oblasti, ktorá je známa predovšetkým svojou delikatesou - hovädzím jazykom. Ticho vo vlaku je zo začiatku šokujúce ba až neprirodzené. Z Tokia nám to trvá okolo dvoch hodín a za celú cestu si nepovieme ani slovo. Nie že by som nemal čo hovoriť, ale hanbil by som sa ako jediný v celom vlaku rozprávať. Keďže ide o menej turisticky populárny smer, som tu jediný biely, a teda nemá kto dokonalé ticho rušiť. Čo sa bohužiaľ nedá povedať o šinkanzenoch medzi Tokiom a Kjótom. Až pár minút pred dorazením do Sendai mi príde správa na Messenger, je od Harukiho sediaceho vedľa mňa: "Budeme vystupovať."
Vyplýva to z filozofie kolektivizmu, ktorý je v Japonsku či už explicitne (je pomenovaný a vysvetlený) alebo implicitne (zvyky sa od neho odvíjajú, no ich súbor nikdy nie je pomenovaný a predstavovaný ako kolektivizmus) prítomný. Je to filozofia, kde je dobro alebo prospech kolektívu nadradený záujmom jednotlivca.
Ticho vo vlaku je dokonalým príkladom. Máme potrebu sa rozprávať, lebo sme sa nevideli roky. Kúpili sme si tie isté lístky ako všetci ostatní a nie sme od nich menej cenní pasažieri. No udržanie toho, aby naši spolucestujúci mohli v pokoji cestovať, je tomu nadradené.
Ďalším príkladom, tiež z prostredia verejnej dopravy, je pitie a jedenie. V lokálnych vlakoch alebo metre je pitie či jedenie absolútne nevhodné. Opäť ide o udržanie komfortu všetkých cestujúcich, teda aby som ich vôňou jedla, zvukmi jedenia alebo potenciálnym zašpinením neobťažoval.
Výnimkou sú šinkanzeny, kde každé miesto má svoj jedálenský stôl a je absolútne bežné tam jesť. Japonci si väčšinou na stanici kúpia tzv. bento box, čo je krabica vyzerajúca ako z hry Človeče nehnevaj sa, ktorá najčastejšie obsahuje rybu, ryžu a zeleninu. Raz som to vyskúšal aj ja, no nič moc teda, skoro ako keby som jedol ozaj figúrky z tej hry. To, prečo práve v tomto prípade je jedenie a pitie v poriadku a nevyrušujem tým mojich spolucestujúcich, mi ostalo záhadou.
S ďalším a možno pre nás najzvláštnejším prejavom filozofie kolektivizmu som sa stretol, keď sme po večeri išli s Harukim na pivo.
Celé Japonsko je preplnené reštauráciami, či pre nás skôr pubmi, typu izakaja. Ide o podniky, kde varia malé jedlá, no predovšetkým podávajú alkohol vo všetkých možných formách. Princíp je jednoduchý, piješ, si opitý, niečo zješ, piješ a tak dokola. Práve do takéhoto podniku sme zamierili.
Keď sme vstúpili do miestnej izakaje, prekvapili ma skupiny hlavne mužov, ktorí boli formálne oblečení, očividne kolegovia alebo biznis partneri, no boli neraz v stave, ktorý ich oblečeniu nezodpovedal. Krik či zvieracie zvuky nám robili spoločnosť, aj keď sme s Harukim a mojimi kamarátmi dostali vlastnú miestnosť, ktorá sa dala uzavrieť.
Haruki mi na to dá strohé vysvetlenie, že ide o skupiny kolegov z práce, ktorí idú spolu z práce rovno na pivo. Vraj sa očividne dobre bavia, je to bežné.
On osobne sa snaží byť v práci od 9 do 17, pretože sa chce venovať čo najviac svojím koníčkom. No pripúšťa, že na večierky niekedy chodí a jeho kolegovia pracujú oveľa dlhšie ako do 17.
Nedalo mi to a snažil som sa o tom zistiť čo najviac, či už od japanológov alebo názorov bežných japoncov. Čo som sa dozvedel je, že v profesijnom živote mužov v Japonsku to je ako kyvadlo. Na jednej strane sú muži v práci dlho, správajú sa voči svojim nadriadeným s obrovským rešpektom, nedovolia si (ako my v Európe) odbehnúť z práce niečo vybaviť, napr. odniesť auto do servisu ani sa venovať ničomu inému. Na druhej strane, keď dostanú voľno - napríklad posedenie v izakaji, užívajú si to viac ako naplno a večierky majú divoký charakter.
Toto mi potvrdzuje situácia s Harukim, keď sme spolu volali, kým som bol ešte na Slovensku. Navrhol som mu, že môžeme volať buď o 10. alebo o 18. jeho času. Jednoznačne odvetil, že o 18., pretože o 10. je v práci a do 18. stihne prísť z práce domov. Pomyslel som si, veď fajn, že si o 10 v práci, ale keď si zavoláme na 30 minút, tak to nie je predsa problém, prinajhoršom ostaneš o 30 minút dlhšie v práci. Takto to ale nefunguje, v práci sa venujú práci alebo kolegom.
Druhú stranu kyvadla mi zase potvrdili výkriky opičích zvukov z vedľajšej miestnosti izakaje a tá spúšť, ktorú skupinka kolegov za sebou zanechala na stole.
Dozvedel som sa tiež, že Japonci často už majú "odrobené", no vzhľadom na rešpekt voči svojim kolegom a predovšetkým nadriadenému neodídu z práce ako prví. Radšej zväčša počkajú, kým nadriadený odíde, prípadne sa dohodnú s kolegami, že pôjdu práve do spomínanej izakaje.
V tom momente ide opäť o pracovnú záležitosť na udržanie a posilnenie vzťahov v kolektíve. V prípade, že sa nezúčastnite, nie je to ani tak brané zle z ľudského hľadiska, ale skôr z toho pracovného. Aj samotný nadriadený môže na takéhoto zamestnanca pozerať ako na toho, kto neudržuje harmóniu v pracovnom kolektíve a odraziť to na jeho napr. plate.
Cieľom tohoto blogu nie je povedať "akí sú Japonci" a určite existuje mnoho takých, ktorí ani jedno zo spomínaných spoločenských pravidiel nedodržujú. Japonsko je rozvinutá spoločnosť s mnohými "západnými" prvkami, no taktiež mnohé tradičné hodnoty ostávajú prítomné.
Tie zvyky a pravidlá, ktoré som spomenul sú tie, ktoré ma zaujali a môžu byť pre nás rozšírením obzorov.
Mená, osobné údaje alebo časové následnosti v blogu mohli byť pozmenené pre zachovanie súkromia a udržanie plynulosti deja.
