Od lietadla kráčame po poloprázdnom letisku vyloženom mäkučkým kobercom. Na pasovej kontrole pre cudzincov nie je takmer nikto a zabúdame na masovky, ktoré sme museli absolvovať v Thajsku. Teta policajtka hodí par pečiatok, naskenuje tvár, skontroluje víza a sme dnu!
Možno sa niekto zamyslí ako ja pravidelne, že "Bože, určite tam bolo kopu byrokracie s vízami!" Vôbec. Vyplnili sme formulár s jednoduchými údajmi o nás na internete a zaplatili poplatok $50. Ja som vložil podľa nich nevhodnú fotku, tak mi napísali na druhý deň email, aby som im poslal naspäť emailom inú. Poslal som a odpoveď s potvrdenými vízami prišla do pár minút. Kam sa hrabe iránsky chaos.

Cieľom sú teraz dve veci, zohnať SIM kartu a vybrať lokálne dukáty z bankomatu. Keďže predajca SIM kariet o platbe kartou ani nechyruje, hľadáme bankomat. Hneď sa k nám hodí nejaký pán v "zástere". Radí nám, kde nájdeme bankomat, ako sa pohybovať po krajine a čo neminúť.
Úspešne vyberieme asi 300 EUR v myanmarských kyatoch (niečo cez 500 000 MMK). Poplatok za výber je o polovicu nižší ako v Thajsku. Prekvapivo neodchádzame s igelitkou bankoviek, ale iba s jedným kompaktným balíkom. Prevažne máme 10 000 MMK bankovky.
Kúpime si 13 GB dát asi za 10 EUR a opäť sa dostáva do hry pán v "zástere". Ponúka nám odvoz. "Nečakane" to teda nie je kuchár, ale taxikár. Ľudia v tejto krajine by mali byť niečo ako tí v Iráne, a teda slepo mu dôverujeme, že ponúkne rozumnú cenu.
Už počas rozhovoru som si všimol, aké mal rozožraté pery, ďasná a krvavo červené zuby. Vďačí za to lokálnej droge, ktorá je hlavne v Myanmare extrémne populárna - betel.
Betel je po nikotíne a alkohole tretia najpopulárnejšia droga na svete (štvrtá, ak rátame kofeín). Ide o nedozreté plody palmy arekovej a listy peprovníku betelového potreného haseným vápnom. Hasené vápno tam je kvôli zosilneniu účinkov jednotlivých rastlín. Práve kvôli zloženiu tejto drogy nie je v Európe populárna, proste na to nemáme suroviny.

Takéto betelové sústo sa žuje, no neprehĺta. Po chvíli sa vytvárajú červené sliny, ktoré musíte pravidelne vypľúvať. Notorickí konzumenti majú celé ústa a zuby krvavo červené až čierne.
Chuťovo to nie je žiadny zázrak, no spôsobuje pocity eufórie, príjemného tepla a zvyšuje aktivitu organizmu. Droga má karcinogénne účinky, no kvôli tomu ju asi málokto žuje.
Skúsenie bolo pre nás stále otáznikom, no nakoniec sme sa k tomu neodhodlali.

Po ceste k autu si kúpi od miestnych dílerov ešte jednu dávku, hodí si ju do úst a vyrážame. Po klimatizovaných taxíkoch v Thajsku prechádzame na nový level. Okná sú zaseknuté, klimatizácia nefunguje a všade blikajú červené kontrolky.
Je asi 11 hodín večer a teda celkom rýchlo prelietame mestom až k nášmu hotelu. Ťažko sa mi verí, že na tejto ulici je nejaký hotel. V okolí takmer žiadne svetlo, ani v oknách, ani na ulici a budovy vyzerajú ako keby som mal ísť zbierať materiál na ďalší urbexový blog. Nakoniec medzi nimi nachádzame učupený náš hotel. To, že ulica smrdí ako jeden veľký zhnitý durian už je len čerešnička miestnej kultúry.
Ubytovanie prebehne bez problémov a sme šokovaní, akí sú k nám milí a pozorní. Dokonca vedia prijateľne po anglicky. Odnesú nám ruksaky na izbu ako keby sme boli malomocní. Cítim sa ako prezident a je mi z toho zle.


Zbehneme si do obchodíku na blízku pre druhú večeru. Na ženskú časť našej skupiny počujeme aj mierne pokriky, ale snažíme sa si to nevšímať. Radšej ani nevyberáme telefóny na fotenie a ideme spať.
Inak, ak som si myslel, že v Rumunsku je veľa opustených psov, tak potom Myanmar je hotový útulok. No bohužiaľ, tie psy sú tu v takom stave, že by za útulok dali čokoľvek.

Absolvujeme naše prvé hotelové raňajky a fascinuje nás, že dokážu aj ráno tlačiť ryžu a rezance. Ešte nemám zažité ázijské móresy a volím si džem s toastom (hej, poradie je uvedené podľa množstva suroviny).
Keď vyjdeme na ulicu, ktorá včera večer vyzerala tak hrôzostrašne, ostávame zaskočení. Stav budov síce ostal 50 rokov pozadu, smrad durianu nahradil nedýchateľný horúci vzduch, ale ulica úplne zmenila svoj charakter. Je plná života. Pouličný predaj čohokoľvek - ranný čaj, káva, oblečenie, ale aj betel.
Teraz za svetla si už dokážeme aj viac všímať tú vzornú inžiniersku prácu s vedením elektriny. Technickú dokumentáciu k tomu mať asi nebudú ...

Ľudia z nás majú atrakciu, ale nikto nepríjemne nezazerá, nepokrikuje, ani nám nič nevnucuje. Kde tu sa na nás niekto usmeje.
Prejdeme si zopár ulíc a kúpime si v lekárni repelent proti komárom. Osobne som čakal, že to bude maximálne toxická záležitosť, ale na moje prekvapenie pekne voní po levanduli. Tety predavačky sa na mňa usmievajú celý čas ako keby som bol sám Budha a sto ráz sa mi aj uklonia.



Začíname byť mierne prehriati, a tak sadáme do (klimatizovaného!) Grabu a ideme smer Schwedagon pagoda. Ide o najposvätnejšiu budhistickú pagodu v krajine, pretože sa traduje, že sú v nej pozostatky 4 budhov z predchádzajúceho obdobia (podľa budhistického vnímania histórie). Je celá zlatej farby a dominuje nad mestom, keďže je postavená na kopci.

Ešte pred vstupom sa občerstvíme pri tetuškách na ulici, ktoré predávajú vodu a ovocie a môžeme ísť dnu.

Pri vstupe nám strážnici ukazujú, že sa musíme vyzuť, prevedú nás mimo detektoru kovov až do úschovne topánok. Personál si vypýta 6 EUR na osobu za vstup, zapíšeme sa do knihy návštev (sme tu dnes 10., 11. a 12. turista) a zabalia nás do "zástery".
Začína to znieť ako keby bol Myanmar jedna veľká kuchyňa plná kuchárov a tak prejdem zo "zástery" na pojem longyi. Longyi je tradičné myanmarské (môžeme povedať barmské, keďže to vzniklo ešte v čase, keď sa krajina nazývala Barma) oblečenie. Ide o niečo ako sukňu až na to, že je dlhá až po členky a má špecifické uchytenie na páse. Ide o špeciálny typ uzlu, žiadne gombíky ani opasok. Nosia ho muži aj ženy.
Dodnes sa longyi pravidelne nosí a je jedno, či ide o formálne stretnutie, alebo každodenné aktivity. V pagodách sa to nosí predovšetkým, aby sa zakryli neúctivé časti tela. Používa sa to napríklad aj pri futbale, keď sa longyi z dola vyhrnie a zasunie sa za pás, aby nezavadzalo pri pohybe.
Často sa longyi nosí aj "naostro", takže keď je poriadne teplo, udržuje sa prúdenie vzduchu na všetky partie pod longyi a praženica sa nekoná.

My, na(ne)šťastie, naostro nie sme, no longyi máme oblečené a berú nás výťahom asi 5 poschodí hore. To ma značne prekvapuje, myslel som si, že vstúpime priamo do vnútra samotnej pagody, napr. ako do mešity.
Po vystúpení z výťahu sa ocitneme na relatívne veľkom priestranstve, pokrytom malými chrámami, prístreškami na modlenie a samozrejme tisíckami budhov. Všetko naokolo je zlaté, ľudia klačia a klaňajú sa Budhovi. Tí, čo sa nemodlia sa na nás prekvapene pozerajú a niektorí sa aj sympaticky usmejú.
Nevýhodou je, že sme bosí a kachličky, z ktorých je vyložená podlaha, sú poriadne rozpálené. Preskakujeme tak z jednej na druhú a hľadáme, ktoré najmenej pália.
Nakoniec zastavujeme na chvíľu v tieni a zisťujeme, že do samotnej pagody nie je možné vstúpiť. Tým jadrom je tu celý areál. Teraz mi začína dochádzať, prečo som na internete nenašiel žiadnu fotku z vnútra.


Zrazu sa k nám hodí nejaký muž bez "zástery", teda vlastne longyi, a pýta sa nás, či by sme neboli tak ochotní a neobetovali mu 5 minút nášho času. Je učiteľ angličtiny a chce, aby sme sa porozprávali s jeho študentami po anglicky, nech si môžu trénovať hovorenú angličtinu a počúvanie rôznych prízvukov. Bez ohľadu na názor zbytku skupinky odpovedám, že istotne áno.
Pán učiteľ nás vedie do tieňa a až tam sa ostatní dozvedajú, na čo som povedal áno. Našťastie majú z toho podobnú radosť ako ja.
Celá skupina študentov má asi 15 ľudí a rozdelíme sa do troch skupiniek. Ja mám to nešťastie, že mám iba jedného študenta, teda chalana, ktorý je jediný v triede medzi dievčatami. Kolega "učiteľ" Maťo má asi 8 usmievavých a milých dievčat. Buď mám fakt nešťastie, alebo je niečo na prvý pohľad na mne strašne zlé. Naivne sa vyhováram na to, že on má dva metre a ryšavé vlasy, takže je pre nich o niečo exotickejší.
S mojim parťákom začíname small talk ako na správnom rande naslepo - čo robíme vo voľnom čase, koľko máme rokov, čo robíme v živote a iné "zaujímavé" veci. Postupne ale prechádzame k lepším témam.
Angličtinu sa učí, aby mal šancu získať lepšiu prácu. Jeho úroveň by som odhadol tak na A2, pričom pred pol rokom nevedel nič, takže z môjho pohľadu výborný výkon.
Dúfa aj v to, že by sa niekedy dostal do zahraničia vďaka dobrej práci, keďže peniaze na to nemá. Nikdy za hranicami krajiny nebol. Slovensko ani Československo nepozná, a preto končíme pri špecifikácii Slovenska ako "kúsok od Ruska v Európe". Nedokáže pochopiť, prečo má krajina iba necelých 6 miliónov obyvateľov.
Rýchlo si domyslí, že cesta do Myanmaru a späť pre nás nebola lacná a keď mu poviem sumu, ktorú sme dali len za letenky (cca 560 EUR), vypadnú mu oči. Toľko peňazí v živote nevidel.
Po dlhšom vysvetľovaní otázky, či sleduje dianie niekde mimo krajiny, napríklad v Európe alebo Amerike, jednoznačne odpovedá, že nie. Nevie poriadne jazyk a nepozná ani veľa zdrojov informácií. To ma mierne prekvapí, keďže každý tu vlastní inteligentný telefón.
Pýta sa ma na tipy, ako si zlepšiť angličtinu. Snažím sa ho motivovať, rozprávať o tom, ako sa mne nechcelo učiť angličtinu a koľko mi neskôr priniesla. V jeho očiach vidím odhodlanie do budúcna už len vďaka tej radosti, ktorú mu priniesol náš rozhovor.

Maťo si medzi tým užíva pozornosť dievčat. Dve z nich sa prvýkrát rozprávajú s cudzincom, a tak to aj vyzerá. Sú skoro celý čas ticho a snažia sa porozumieť každé jedno slovo. Majú typický problém začiatočníka v štúdiu cudzieho jazyka - boja sa rozprávať. Zatiaľ im ale očividne stačí sa pozerať.
Niektoré z nich vyzerajú na 15 rokov, no vraj už študujú na univerzite v Yangone. Neskôr sme sa na budovu školy boli aj pozrieť a naozaj ma (ne)prekvapila.

Najväčšie rozrušenie prišlo, keď sa Maťovi zošmyklo longyi a dievčatá mali necenzurovaný pohľad na lýtka statného Európana. Pán učiteľ to ale hneď Maťovi pomohol zaviazať nanovo, aby náhodou nestratil na autorite. Ešteže Maťo si na egu nepotrpí, inak by sme mali dvoch kohútov na smetisku. Teda v pagode.


Príjemne vykecaní smerujeme na hotel. Vyzdvihneme si batožinu a dokonca nám na recepcii kúpia lístok na autobus. Smerujeme do oficiálne hlavného mesta Nay Pyi Taw asi 5 hodín severne do vnútrozemia.
Po ceste sa ešte zastavujeme na obed v jednej reštaurácii podľa Google reviews. Po príchode je úplne prázdna, pavúky lozia po stoloch a samozrejme tu nie je klimatizácia.
Po chvíli prichádza žena, ktorá nerozumie ani slovo po anglicky, a tak jej nabieha na pomoc ďalších asi 5 ľudí. Jeden z nich vie troška po anglicky, a tak si pomocou Googlu objednáme opekané rezance. Ich pozornosť a ochota je na takej neskutočnej úrovni až mi to je vtipné a smutné zároveň.
V tom nám naznačujú, že sa môžeme niekam presunúť, a tak ich nasledujeme. Dovedú nás do miestnosti bez okien, kde je len tma. Z vedľajšej miestnosti na nás pozerá odhalená (rozumej nezakryté ramená a nohy) žena. Začíname pochybovať o tom, či neprídeme o obličky, no zrazu sa zapne disko guľa a klimatizácia. Neštandardná, ale potešujúca kombinácia.
Sadáme si do miestnosti, ktorá mi pripomína privátnu miestnosť v striptízovom klube z GTA Vice City. Za pár minút nám pristanú fantastické opekané rezance na stole. Tie si vychutnáme, zaplatíme za každú porciu aj s pitím asi štyri eurá (čo je navyše asi turistická suma) a padáme na autobus.

Podobne ako v Iráne, aj tu to funguje tak, že autobusová stanica je na tej strane mesta, kam dané autobusy smerujú. My ideme na sever, takže sa musíme dostať na severný okraj mesta. Počas dopravnej špičky je to celkom náročné. Po ceste ale vidíme rôzne bizarnosti ako ...


Keďže nám autobus kupovala hotelová recepcia, máme tzv. VIP autobus a je bez problémov dostatočne pohodlný na 5 hodinovú jazdu. Nemal by problém dorovnať úroveň napr. Flixbusu.
Našťastie taxikár nás vysádza rovno pred autobusom, keďže máme na papieriku z recepcie napísaný jeho identifikátor. Inak by sme sa v miestnom chaose na stanici stratili na ďalšiu hodinu. Neveril som, že toto niekedy poviem, ale v Teheráne na autobusovej stanici bolo všetko podľa pravítka oproti tejto.
Prekvapivo len pár minútové meškanie a vyrážame. Navyše dostaneme vodu, keksík a hygienickú utierku.

Medzi Yangonom a mestom Mandalay (náš smer) je postavená najlepšia cesta v celej krajine. Niečo ako diaľnica, až na to, že s vami plieskajú nárazy zo zničených betónových panelov ako keby ste práve boli v 4D kine na predstavení zbíjačiek minulého storočia. Sme ale radi, že je tu klimatizácia a po celom dni si môžeme trocha oddýchnuť.

Po asi 5 hodinách sa nás personál pýta, ako sa volá náš hotel. Ukážem im na mape a nechce sa mi zdať, že toto potrebuje vedieť. Za pár minút autobus zastavuje a len my traja máme vystúpiť.
Autobus zastal v strede 6 prúdovej diaľnice, aby nás vyložil čo najbližšie k nášmu hotelu, ktorý je cez cestu. Pravdou je, že na tejto ceste prejde o aktuálnom čase - asi polnoc, možno jedno auto za minútu.

Kráčame do hotela, kde nás vo vstupných dverách víta samotný manažér hotela a podáva nám ruku. Hotelová recepcia pripomína bratislavský Crown Plaza. Ubytovanie prebehne bez problémov, mladí chlapci nám zoberú batožinu doslova z chrbtov a zavedú nás do veľkej, moderne zariadenej izby. Na obrovskom hoteli je len pár hostí.



A toto všetko len za 10 EUR na osobu / noc aj s raňajkami. Prečo tak lacno na taký moderný hotel, načo im je ta nadčasová diaľnica a prečo sme vlastne v tomto meste, kam žiadny turista nechodí? Aj o tom nabudúce.
Ďalšia časť: Hlavné mesto bizáru (Myanmar 3/8)
Ak chceš viac obrázkov, videií a informácií, ktoré sa do blogu nedostali, sleduj moju Facebook stránku na https://www.facebook.com/helmutravel/.