Nataša Holinová
Blog je mocná čarodejka
Epilóg za kauzičkou T-Com (dúfam)
jazyčnica -e -níc ž. hovor. pletkárka pejor. jazyčnica, teraz aj na ešte lepšom blogu Zoznam autorových rubrík: Ňa nebudete nasírat furt, Články publikované inde, Jazykové oknoviny, Fotky, V dôchodku nad krémešmi, Pitominky furt
V dnešnom magazíne denníka Pravda Moment som našla milý článoček s názvom Prvá dáma v zlatej klietke. Jeej! Je to o Galine Lukašenkovej, ktorá si vôbec neužíva privilégiá prvej dámy, predstavte si.
Pred pár dňami som si cez telefón objednala 4-géčko namiesto doterajšieho neviemakého turbo internetu. Dohoda znela, že najprv mi príde poštou nové prihlasovacie meno a heslo, potom jedného dňa zistím, že starým spôsobom sa pripojiť nedá, a prihlásim sa novým. Trt a tri orechy, hovorieval Satinský.
Keď človek vyslovene nemá rád nákupy potravín, nájde si spôsob, ako ich prežiť, a často je ním najbližší prijateľný obchod. V mojom prípade Billa na Drieňovej.
povedal zhnusene môj kolega, vynikajúci copywriter, ktorý si neželá byť menovaný, keď sme hodnotili poslanecké majáky. A fakt, načo im to bude? Iba som sa začudovala: len čo pustili Ďuračku z basy, chce maják? Ale to je iný Ďuračka. Už si to aj čítam: zabudli naňho, keď dávali županom! (Maják.) Iný motív by nebol? Keď som ráno fičala stopäťdesiatkou po moste, v rádiu som začula, že ide o ľahšie prekonanie zápch, ktoré im bránia dostať sa načas do práce. Aj ja chcem! Nie maják. Vedieť, kde je hranica súdnosti podaktorých umiestnených v NR SR.
Každá veľká národná trauma má v Kyjeve svoje múzeum. Všetko, čo som videla, chce byť skôr emotívne než plné faktov, v starom sovietskom štýle rozpráva o hrdinstve zúčastnených a prázdnou ponecháva frázu o odhaľovaní pravdy zo svojich brožúrok. Také je aj panoptikum černobyľskej hrôzy, Muzéj Čornobyľ.
Nedávno som sa ako pravidelný používateľ Prístavného mosta pozastavila nad tým, že časť vodičov sa tam bezohľadne pchá dopredu cez zebru, zatiaľ čo esenbé dohliada na správne parkovanie v príjemnom prostredí Viedenskej ulice.
Konečne som si prečítala návrh zákona o cestnej premávke. Zľahčovala by som, keby som tvrdila, že je len nekompetentný, hlúpy a nedomyslený. Je to čosi horšie.
Križovatka Trenčianska - Bajkalská. Koľkokrát som tam poslušne stála na zelenej a čakala, kým prejdú dvaja, traja, štyria darebáci na červenú? Takmer toľko, koľkokrát sa mi nechcelo vyraziť vpred, aby som ich postrašila, a vytrubovať. Na červenú sa z Trenčianskej doľava chodí v jednom kuse. Možno aj preto, že tam od stvorenia sveta príslušník nestál tak, aby aj chytil šuhajkov, čo majú termíny, konkurenciu a dva litre nachystané v popolníku.
18. 4., 06.30, trafika pri Martinskom cintoríne. Vyťahujem si mince z vrecka, kým matka Ozzyho Osbourna ešte len prezerá akési tabuľky a nevidí, že si na tácke zabudla asi tak 35 peňazí. - Dobrý deň. - Proosíím! - Máte tu ešte peniažky, - vravím jej milo. (Ako mi vôbec napadlo slovo peniažky?) - Prooosííím! - Paprča nervózne zhrabne tácku, mince pleskne do priestoru, táckou mi tresne pred nos. Skloním sa k okienku a pomaly, dôrazne kladiem otázku: - Prečo na mňa bliakate? Mala som vám tie peniaze zobrať? Následné - Proooooosííííííííííííím!!! - ma doslova ovanie. Otočka. Ja bez dohánu ešte desať minút vydržím, ale čo s tebou, ty pačmaga drzá? Ty karmu nedostaneš, ha! Ani ja! Ha!
Nedávno som sa tu rozhorčovala nad logikou vyberania pokút. Za svoj 14-ročný šoférsky život som ich zopár dostala, ale ani jedna sa netýkala toho, čo je príčinou každoročných stoviek úmrtí na cestách: bezohľadnosť, rýchlosť, alkohol...
Mám rozprávkový dom. Na samote pri lese, ale stále veľmi blízko jednej takej Lehoty. A to je len jedno z nešťastí tohto domu.
Už dobrý týždeň sa na Prístavnom moste niečo deje. V smere do Petržalky za krajnicou stojí mobilná svietiaca šípka, cez ktorú nevidno, a za ňou niekoľko robotníkov v oranžových vestách vymieňa kovové časti mosta. Prečo sa, Kristova ľavá noha, okolo tejto zostavy, nevinnej ako mačiatko v košíku, musí kolóna áut plaziť dvadsiatkou? Čo tam okoloidúci vodiči chcú vidieť? Čerstvú mŕtvolu? Ako si majitelia rozbitých áut dávajú do držky? Alebo len rátajú robotníkom šraubováky? Keďže tento jav je častý, aj keď ide o nehodu v protismere, obávam sa, že je to vec, ktorú som už dávnejšie nazvala syndróm čitateľov Nového času.
Prvé zastavenie: Pred štyrmi rokmi mi ukradli auto. Stalo sa to 14. januára. Dakedy začiatkom leta prišli peniaze z poisťovne a študovala som list s finančným rozpisom. Keď som zistila, že zo sumy (čosi vyše polovice predajnej ceny) mi ešte stiahli nejakých 7 000 za celoročné poistné, zdvihla som telefón. Je to v súlade so zákonom, prosím pekne. A ešte raz: podľa zákonodarcov v našej krajine je absolútne v poriadku, že vás poisťovňa obtiahne o celoročné poistné za auto, ktoré úradne prestalo existovať 14. 1. a žiadnu škodu už páchať nebude.
- Tí policajti sa tvárili, ako keby študovali na samé jednotky, - povedal môj brat a konečne sme sa naplno rozosmiali. V hodine dvanástej - nedeľa obed, 11.55 - to do mňa odzadu napálila škodovka a začala sa víkendová zábava.