Ján Hološ
Pseudo-Jazz
Dnes večer sa mi fakt nechce učiť a tak som si na chvíľu sadol ku klávesom:)
Zoznam článkov blogera
Ján Hološ
Labouristi vs. Vianoce - dva monológy, ktoré chceli byť dialógom
Vianoce už síce boli, ale ja a moja kamarátka W_oocha sme sa pustili do monologického dialógu o Vianociach až teraz. Viac menej oba príspevky sú reakciou na tento článok. http://babarik.blog.sme.sk/c/126257/Mila-Britania-vari-ti-nacisto-sibe.html
Ján Hološ
bez Mocnosť
nezraňuje dotykom, ale myšlienkou že je ešte niekto iný už aj bozkom zrádza syna človeka
Ján Hološ
MANIFEST MOJEJ GENERÁCIE
cítime, že vám musíme niečo povedať, len to nevieme vysloviť strašne nás to ťaží na duši život nesie so sebou veľa bôľu a my nevieme, čo s ním preteká pomedzi prsty ako každý deň a nám sa zdá, že stále o niečo prichádzame máme malú trhlinu na duši a preteká nám z nej všetko všetko dnu aj von a máme v sebe zmätok sme rovnakí ako všetci nám podobní strácame nádeje, získavame istoty život sa nám prestáva páčiť
Ján Hološ
Rozchod alebo prečo sú ľudia šťastní
Bol to jeden z októbrových večerov (dátum si nepamätám) a ja som ako obyčajne došiel do B.B. za svojou milovanou polovičkou. Vrelé privítanie a pozvanie na večeru od rodiny, klasika. Ďalší scenár je už nie taký nudný a nezáživný. Show začína, dejstvo prvé. Na scéne sa objavuje pár. Prítmie podkrovnej izby. Dialóg začína:
Ján Hološ
Oprava defektu na aute
Moja sestra mi pred pár dňami prišla povedať, že ju učiteľka pochválila za výborný sloh. Keď som sa opýtal, o čom bol, vysvitlo, že mali napísať návod na nejakú činnosť. Mirka si vybrala výmenu kolesa na aute, pretože pár týždňov predtým sme spolu mali podobný zážitok ako opisuje ďalej v texte moja sestrička. Príjemné čítanie.
Ján Hološ
Phanthasmaghoria
Prikladám opäť jeden príbeh, kde sú postavy fiktívne a dej je absolútnou skutočnosťou. Cesta z Košíc do Prahy. Prichádzam na stanicu. Čakám. Na moje nástupište vchádza dvojposchodový autobus. Dej sa začína. (jednoaktovka)
reklama
Ján Hološ
Aby som nezabudol, rýchle vám to napíšem
Najprv vám vysvetlím, prečo som tu dlhšiu dobu nenapísal nič normálne (rovnako vysoké % je aj na možnosť, že ani nenapíšem). Vysvetlenie je jednoduché. Namiesto toho, aby som obviňoval internet, všetkých kolo seba a modernú dobu, ktorá má vo všetkom zlom prsty, ukazujem prstom na SEBA! Správne. Jednoducho som nemal chuť písať. V hlbokej podstate ju nemám ani teraz, ale dajme tomu, že áno. Teraz k veci. Mám pre vás dôležitý odkaz. Môj príbeh. Z môjho života. Všetko sa začalo, keď som nasadol prednedávnom do autobusu SAD a nechal sa viesť z B. Bystrice do Košíc.
Ján Hološ
V poriadku. Cítim.
Pozrel som, videl som, cítil som. Že niečo nie je s nami v poriadku. Bilo mi srdce a ja som dúfal. Tak prosto som dúfal, že príde zmena. Že sa ľudia odvrátia od seba, pozrú sa smerom von, otvoria náruč a budú rozumieť, že budú cítiť a plakať, smiať sa. Že zbúrajú múry, ktoré si postavili a budú žiť.
