Vraj, čo ma nezabije, to ma posilní....... nie sú aj tie infarkty dáko limitované ? Zoznam autorových rubrík: Vzťahy, Rodinné peripetie, Pohľady z druhej strany, Život, Priatelia, Panské huncúctva.., Veľký boj malej poštárky, Moja maličkosť, Súkromné, Nezaradené
Spoznali sme sa na tanečnom. Bola odomňa mladšia, krajšia, skrátka také milé sympatické nevinné dievčatko. Chalani z nej už vtedy boli "na vetvy". Pekne sa obliekala,nebola namyslená, navyše mala super mamu. Teda, vlastne nie mamu, ale "macochu",čo v jej prípade však bolo skôr nepravdivým hanlivým označením. Otec sa rozviedol a priviedol novú mamu, s ktorou si perfektne rozumeli. Život ako idylka ...
alebo : Na zázraky v krabičke, treba múdrosť v hlavičke .. Stalo sa už dobrým zvykom, že s príchodom Nového roka si dávame novoročné predsavzatia. Určite mi dáte za pravdu, že najčastejším z nich je schudnúť. Asi len málokto cez sviatky nepriberie, a tak je to celkom pochopiteľné. A tak som dostala geniálnu myšlienku. Napíšem "Ježiškovi", aby mi priniesol pod stromček tabletky na chudnutie. Keď ostatní budú tichúčko priberať, ja budem nenápadne chudnúť. A po sviatkoch vyrazím do ulíc ako štíhlučká laň.Plán znel priam dokonale.
Nie je to tak dávno, čo som kúpila dcére nové značkové tenisky. A hoci ešte teplota vonku neklesla pod bod mrazu, tenisky odstavila a nosí čižmičky. Prečo ? V Šali vraj pôsobí "botaskový fantóm". Keď som sa spýtala , kto to je odporučila mi prečítať tento článok http://www.topky.sk/cl/10/605441/Zahada-v-Sali-mladik-kradne-dievcatam-vzdy-jednu-tenisku. Nevedela som, či sa smiať, alebo hnevať. Len jednu ? Načo je človeku jedna teniska ? Žeby bol jednonohý ? A navyše som si nevedela ani predstaviť ako to celé prebieha. Aby ma človek totiž vyzul, musím sedieť. Ak sedím, vidím ho, prípadne ho musím poznať, aby som mu dovolila siahnuť na moje nohy. Vidím, že hoci mám na krku 4O-tku, rozhodne som ešte nezažila všetko. :-)
Som vyučená chemička. Možno sú moje skúsenosti skreslené mojou profesiou, pretože v chémii platia presné pravidlá. Ak niektorý bod z predpísaného postupu nedodržíte, môže z toho byť prinajmenšom problém. Buď iná reakcia, alebo nedajbože výbuch. A tak som si zvykla, že pri zaúčaní na post strojníka energetických zariadení, či laborantku som bola presne zaškolená od prvého kroku po posledný. Keď som potom prestúpila do kancelárie , tiež mi boli vysvetlené postupy ako vyplniť ktoré tlačivo, ako objednať, sáčkovať, upraviť text, vytvoriť tabuľky, proste nevyhnutné veci. A potom to prišlo. Hromadné prepúšťanie, zmena prostredia a nové postupy zaúčania.Teda, ani nie tak nové ako takmer žiadne.
Sú ľudia, ktorí dokážu plynule prechádzať z jedného zamestnania do druhého, bez väčších ťažkostí. Stačí im , že majú trvalý príjem, odrobených osem alebo dvanásť hodín, prípadné nejaké tie nadčasy a nič iné nepotrebujú riešiť. Iná skupina ľudí dokáže prijať akúkoľvek prácu len dočasne, kým preklenú obdobie, ktoré potrebujú na nájdenie finančne ohodnoteného a profesionálne vhodného miesta. A sú ľudia, ktorí si povedia, že sa "nepredajú " pod cenu a hľadajú iba také miesto, ktoré by opustili až pri odchode do dôchodku. Pre niekoho je rozhodujúci plat, pre iného kolektív, s ktorým pracuje, či odbornosť, ktorá mu vyhovuje. Niektorí dokonca potrebujú všetko naraz. Preto aj každý z nás inak znáša prepúšťanie , či prípadnú nezamestnanosť.
Do podniku prišla fáma - bude hromadné prepúšťanie. Z fámy sa časom stala zaručene overená informácia. Počet prepustených sa rôznil. Najprv ich malo byť tristopäťdesiat, neskôr sa počet vyštveral až na päťsto. Aj spôsob výberu bol na každej prevádzke podľa iných kritérií. Vlastne sa viditeľne dali čítať pracovné i mimopracovné vzťahy. Mentalita ľudí sa tiež rôznila. Jedni sa báli, druhí nedávali najavo svoju neistotu, ale nikto si nedovolil tvrdiť nahlas, že on zaručene zostane. Aj pomery na pracovisku sa akosi menili k lepšiemu - povinnosti sa plnili načas a bez reptania, rajóny žiarili čistotou, flákači sa prestali flákať , večne nespokojní sa stali mlčanlivými a každý čakal,kedy sa priblíži deň D. Vraj už existoval zoznam, no nikto oficiálne vlastne nevedel nič.
Desať hodín dopoludnia. Babička prestupuje pred vchodom a niekoho vyzerá. Keď zbadá modrú poštársku uniformu oči sa jej zrazu rozžiaria. Čím je však postava bližšie, tým sa jej iskričky strácajú. Nie je to ona.
