Raz na to možno prídem - som napísal v roku 2008, keď som uverejnil môj prvý článok na blog. Nie som si istý, ale myslím, že už som na to prišiel.. Zoznam autorových rubrík: Slovník cudzích slov, Rozhovory, Moje knihy, postrehy, Autozážitky, cudzie perie, Fototúlačky, Kuchárska kniha pre úplných za, mamonár, Nezaradené, Súkromné, 80 strán, S kreslenými vtipmi
Mrzne. Nemôžem sa ešte moc túlať po vonku. Už nekašlem a aj hlas sa mi vrátil. Láka ma vybehnúť do zasnežených hôr. No ešte nejaký čas vydržím. Stojím pri okne a pozerám sa von. Je okolo tretej popoludní. Slnko nízko nad obzorom.
Prvý obrázok toho domu som našiel na internete náhodou. Pretože google vie aj o tom, o čom ešte len budem rozmýšľať, sám mi ho ponúkol. Bolo by škoda sa tam neísť pozrieť, keď je to tuto za kopcom.
Kedysi koloval taký vtip: Ráno vstanem a pustím si Zákrutu. Žijem teraz už druhý rok v podobnom móde. Budím sa okolo obeda, aby som večer mohol ísť na ďalšiu nočnú.
Ešte z histórie: Bolo to asi v polovici júna roku 1975. Vracali sme sa autobusom z Oravského hradu. Aby sa ušetrilo, chodili na školské výlety vždy po dve triedy. My sme boli šiestaci. Na zadných sedadlách sedeli deviataci.
Dnešné skoré ráno. Dolu hmla. Nebolo treba výjsť ani príliš vysoko, aby som sa nad ňu dostal. Neďaleko počuť zvonce oviec a brechanie ovčiarskeho psa.
Objavil som ho dosť neskoro. Minulý rok v máji som sa tam bol pozrieť prvý krát. Zaujala ma jeho rozľahlosť, ale aj spôsob, akým sa ho snažia zachrániť. Včera poobede som sa rozhodol, že sa tam po roku vrátim.
Ešte v noci pohľad na stránku Shmu. Podľa záberov z radaru v Tatrách začína pršať a nevyzerá, že by sa to malo zlepšiť. Zbalený batoh s foťákom, minerálkou a čokoládou zostáva v chodbe. Vraciam sa do postele.
Žena našla v novinách článok, v ktorom písali o výstave exotických motýľov pri Tatralandii v Liptovskom Mikuláši. Pár rokov dozadu, keď sme boli na návšteve u syna v Prahe, som navštívil tamojšiu botanickú záhradu.
Minulý týždeň, počas mnohých daždivých dní, na chvíľu zasvietilo slnko. Vybral som sa pešo do roboty. Asi v polceste, na jednom z ďatelinových polí, množstvo mlynárikov kapustných. No jeden motýľ sa mi v diaľke zdal nejaký väčší.
Opúšťame Belgicko a smerujeme cez Nemecko do rakúskeho Salzburgu. Chceli by sme nájsť rodný dom Wolfganga Amadeusa Mozarta a prezrieť si mesto.
Dnes som sa vybral do Maastrichtu. Chodievam tam vždy, keď sme v Belgicku. Pretože aj Maastricht vyžaduje nízkoemisnú nálepku na dieselové autá, idem tam autobusom. Je to asi dvadsať kilometrov od miesta, kde práve bývame.
Až v Belgicku som si pri plánovaní ďalšej cesty na internete prečítal, že nemôžem ísť s našim dieselovým autom do Antwerp. Do centra môžu ísť iba autá ktoré majú registráciu s nízkoemisnou nálepkou.
Na stole zoznam vecí, ktoré si nesmieme zabudnúť. Zajtra zbalíme všetko do auta a dvojtýždenný výlet môže začať. Pripomína mi to cirkusantov, alebo kolotočiarov. Prejsť stovky kilometrov, prespať, chvíľu pobudnúť a zasa ísť.
Každý deň iba fotí a fotí. Vymazal som v ňom kartu, vyhádzal množstvo starých fotiek z počítača. Už to nemám kam ukladať. Začína mi to prerastať cez hlavu.
Keď chodila moja o dva roky staršia sestra na poľnohospodársku školu, musela v treťom ročníku urobiť zbierku chrobákov a motýľov. Po ich chytení ich usmrcovala v technickom liehu a prichytávala špendlíkom na kartónovú podložku.
Tá téma sa mi každý rok vracia ako refrén. Niekomu by sa mohlo zdať, že je to stále rovnaké. Rozdiely sú v detailoch.
Prvý krát som ho videl pred rokmi na výstave fotoamatérov. Krajina okolo bola zahalená v hmle. Páčila sa mi tá atmosféra. Zistil som si, kde to je a včera podvečer som sa k nemu vybral. Obišiel som si ho dookola,
Nikdy som nebol lovec búrok. Mám pred nimi obrovský rešpekt. Keď som mal asi pätnásť rokov, sedel som doma pri posteli. Vonku sa čerti ženili a do jednej borovice v hore nad našim domom udrel blesk. Bolo to asi sto metrov od nás.
Keď som si pozeral na internete obrázky z tureckého Pamukkale, hovoril som si aká krása. Až nedávno som sa dozvedel, že ich miniatúru máme aj kúsok od nás. Na okraji Stankovian je niekoľko vrtov, z ktorých vyteká minerálna voda.
Kamaráti si pred rokmi v jednej dedine kúpili starý, murovaný dom. Nesnažili sa ho prestavať na moderné bývanie. Nevymenili drevené okná za plastové, nebúrali priečky, nevyrovnávali steny. Skôr sa snažili zachovať všetko pôvodné.
