Miro Jankes
Industrial
Dosť bolo pekných fotiek. Odteraz fotím iba drsnú realitu. Mohlo by sa to volať Slovensko 2019. Miesta, ktoré nechceme nikomu ukazovať. Ale ony tu sú a treba sa s nimi nejako vysporiadať.
Raz na to možno prídem - som napísal v roku 2008, keď som uverejnil môj prvý článok na blog. Nie som si istý, ale myslím, že už som na to prišiel.. Zoznam autorových rubrík: Slovník cudzích slov, Rozhovory, Moje knihy, postrehy, Autozážitky, cudzie perie, Fototúlačky, Kuchárska kniha pre úplných za, mamonár, Nezaradené, Súkromné, 80 strán, S kreslenými vtipmi

Dosť bolo pekných fotiek. Odteraz fotím iba drsnú realitu. Mohlo by sa to volať Slovensko 2019. Miesta, ktoré nechceme nikomu ukazovať. Ale ony tu sú a treba sa s nimi nejako vysporiadať.

Tento rok prvý krát pršalo. Trochu som to podcenil. Bolo málo svetla. Veľa obrázkov mám preto neostrých. Pri fotení jednej masky z podhľadu mi kvapla kvapka dažďa na objektív a ja som si to všimol až asi po tridsiatich snímkoch.

Tú informáciu som našiel niekde na internete. Že je dobré aspoň jeden mesiac v roku vôbec nepiť. Dá sa s tým skontrolovať, či človek už potrebuje protialkoholické liečenie, alebo to môže ešte na nejaký čas odložiť.

Dcéra bola na prelome rokov s celou rodinou na pár dní v Londýne. 1.1. 2019 nám odtiaľ poslali pohľadnicu. V čase SMS-siek a e-mailov poteší farebná papierová kartička. O to viac, ak sú na jej zadnej strane cudzokrajné známky.

Tichý pochod od Jánošíkovej sochy po divadlo. Ľudia prišli. Neboli ich síce tisíce. Možno dvesto - tristo. Aj to stačí.

Ráno hmla. Kontrolný pohľad cez internet na webkameru na chate pod Chlebom. Inverzia je dosť nízko. Podľa toho si vyberám, na aký kopec sa vyberiem. Dnes stačí rozhľadňa medzi Turčianskym Jasenom a Belou.

Keď idem pešo, môžem si dôkladnejšie prezrieť prostredie, ktorým prechádzam. Tým, že tadiaľ chodievam pravidelne, objavujem stále viac a viac detailov, ktoré by som si pri jednorazovej návšteve asi nevšimol.

Za tie roky, odkedy prispievam na tento blog, sa mi nazbieralo obrovské množstvo obrázkov, ktoré vznikli na dokreslenie mojich článkov. Vybral som sedemnásť, o ktorých si myslím, že nie sú úplne na zahodenie.

Pri surfovaní po kanáloch káblovky som asi pred pol rokom narazil na program ČT ART. Pozerávam ho takmer každú noc a nič lepšie som v televízii za posledné roky nevidel. Minulý týždeň dávali na ňom dokumentárny film

Obsesia - nutkavá, vtieravá myšlienka, chorobne utkvelá predstava; posadnutosť. Pokračujem v mojom krátkom slovníku cudzích slov.

Z vyhriateho bytu do vyhriateho auta, alebo autobusu a potom do vyhriatej roboty. Občas treba ten stereotyp porušiť a vybrať sa pešo. Dvadsaťpäť rokov to nebol problém.

Na dnes hlásili polooblačno. Ráno pred pol šiestou kontrolný pohľad cez okno. Svietia hviezdy. Idem ešte za tmy. Radšej autobusom, pretože na konečnej sa asi nebude dať zaparkovať.

Treba preskúmať terén. Slabý dážď a odmäk spôsobili, že zo stromov už zmizol takmer všetok sneh. Na zemi sa vytvorila zmrznutá kôra, ktorá sa na vychodených chodníkoch zmenila na ľad. Keď pôjdem na hrebeň, musím si zobrať mačky.

Nakydalo. Dlho bolo nefotografické počasie a teraz, keď sa trochu vyčasilo, nemôžem nikam ísť. Stále mám soplík. Tak si na tie lepšie fotky ešte nejaký čas počkám.

Bilancujem. Výber z tohoročných fotiek zoradený chronologicky. Nafotil som za rok 2018 okolo 25 000 obrázkov. Z nich som vybral týchto 28. Zatiaľ to lepšie neviem. Ale ešte to nevzdávam.

Mrzne. Nemôžem sa ešte moc túlať po vonku. Už nekašlem a aj hlas sa mi vrátil. Láka ma vybehnúť do zasnežených hôr. No ešte nejaký čas vydržím. Stojím pri okne a pozerám sa von. Je okolo tretej popoludní. Slnko nízko nad obzorom.

V roku 1989 som mal 26. Bolo to dosť dlho na to, aby som mohol na vlastné oči vidieť, ako fungovalo zriadenie, v ktorom bola povolená jediná strana. V ktorom existovala cenzúra. Potláčali sa práva obyčajných ľudí na vierovyznanie.

Prvý obrázok toho domu som našiel na internete náhodou. Pretože google vie aj o tom, o čom ešte len budem rozmýšľať, sám mi ho ponúkol. Bolo by škoda sa tam neísť pozrieť, keď je to tuto za kopcom.

Kedysi koloval taký vtip: Ráno vstanem a pustím si Zákrutu. Žijem teraz už druhý rok v podobnom móde. Budím sa okolo obeda, aby som večer mohol ísť na ďalšiu nočnú.

Ešte z histórie: Bolo to asi v polovici júna roku 1975. Vracali sme sa autobusom z Oravského hradu. Aby sa ušetrilo, chodili na školské výlety vždy po dve triedy. My sme boli šiestaci. Na zadných sedadlách sedeli deviataci.