Miro Jankes
Sneh a vietor
Aj keď je vonku riadna zima, treba skontrolovať, čo sa deje za humnami.
Raz na to možno prídem - som napísal v roku 2008, keď som uverejnil môj prvý článok na blog. Nie som si istý, ale myslím, že už som na to prišiel.. Zoznam autorových rubrík: Slovník cudzích slov, Rozhovory, Moje knihy, postrehy, Autozážitky, cudzie perie, Fototúlačky, Kuchárska kniha pre úplných za, mamonár, Nezaradené, Súkromné, 80 strán, S kreslenými vtipmi

"Už toho bolo dosť. Stačilo. Zajtra dávam výpoveď", boli moje slová v utorok.V stredu ráno som po takmer prebdenej noci a po nekonečných rozhovoroch s mojou lepšou polovičkou ešte dodal:" Keď si nájdem nejakú novú robotu".

Nemôžem písať o českých, poľských alebo maďarských, pretože na ich zázraky nenatrafím každý deň v správach. To už musia vyviesť dáku riadnu sprostosť, aby som sa o nich niečo dozvedel.Môžem písať ale o tých našich. Vraj sa tam hore pretŕčajú aj za moje peniaze, tak by bolo dobré ich občas skontrolovať.Hneď na začiatok musím napísať, že som pravičiar a ešte k tomu liberálny. Nerád platím obrovské dane, aby ich "sociálny" štát mohol prerozdeliť. A potom sa chváliť, čo všetko je u nás "zadarmo" a ako sa o nás dokáže postarať.Mal by som ešte dodať, že nie som v žiadnej strane a ani sa do žiadnej nechystám.

Kolegyňa doniesla do roboty ukázať fotoknihu, ktorú dali urobiť ich šesťročnej dcére.Výber fotografií od narodenia až po súčasnosť.Zaujalo ma to a rozhodol som sa, že to tiež vyskúšam.

som na chvíľu odbočil z dialnice. Najskôr pri Svite. Gerlach sa hral s oblakmi na skrývačku.

Tak ako na Veľkonočný Pondelok utekám z mesta, aby som sa nemusel zúčastňovať stereotypných oblievačkových rituálov, tak som dnes ráno vypol všetky rádiá a televízne stanice, aby som nemusel počúvať tú primitívnu odrhovačku: "Sľúbili sme si vydržať..." a všetky tie drísty okolo.Som strašne rád, že pred dvadsiatimi rokmi zanikla tá totálna blbosť - socializmus. Som rád, že pri tom nemusel nikto zomrieť. No vadia mi ľudia, ktorí sa s tým zviezli a ktorým z toho "narástli hrebienky".

14. novembra 2009Zobudilo ma prenikavé zvonenie telefónu. Rozospatý som k nemu pomaly šiel. Zazvonil možno aj šesťkrát.Práve sa mi sníval pekný sen. Bolo to niekde pred Jihlavou. Cestoval som vo vlaku. Vedel som, že mám v Jihlave prestupovať. ( Vlak pravdepodobne nešiel ďalej.) Ja som cestoval do Brna. V Jihlave všetci ľudia vystúpili. Vystupovala aj mladá žena s deckom. Pýtala sa ma na dcéru. Vôbec som ju nepoznal.

Alebo granatiersky pochod. Recept pre nekuchárov, ktorí sa rozhodli niečo si uvariť.

Kedysi som videl film o tom, ako partizáni chceli zabrániť Nemcom, aby sa dostali s tankami do nejakej doliny. Spílili na cestu niekoľko desiatok stromov.

Napísal som poviedku. Poslal som ju do súťaže Poviedka 2009, ale porote sa nepáčila. Je škoda, že sa nikdy nedozviem prečo.

Koho nezaujíma moderný balet a experimentálny film nech ďalej ani nečíta. V článočku si chcem pripomenúť neprehliadnuteľnú nemeckú tanečníčku a choreografku, ktorá tento rok v lete vo veku 68 rokov zomrela.

Bolo to asi pred desiatimi rokmi.Z oravskej strany sme stúpali do Baníkovského sedla viac ako tri hodiny. Únavný výstup. Posledné serpentíny medzi skalnými suťami a dostali sme sa hore. Chvíľami ma mrzelo, že nemám fotoaparát. Už dlho sa mi páči opustená krajina bez viditeľných zásahov človeka. V údolí, ktorým sme práve prešli, bolo takých fotogenických miest niekoľko.Na hrebeni sme stretli zopár turistov. Väčšinou to boli Poliaci a Češi. Slovákov bolo v slovenských horách málo.