Odpočúvač ľudských príbehov, sliedič reality, predčítač, bloger majúci záľubu v literatúre a občasný fúkač bublifrkov, s prechodným pobytom v daždivom Maconde a na Facebooku. Zoznam autorových rubrík: História, Na ceste, Sranda musí byť, Bulvár, Školstvo, Politická realita, Hudobná sekcia, Zápisky a spomienky, Názory, Pokus o literatúru, Cogito ergo..., Tvorivosť
Vo verejných prejavoch politikov strany SMER-SD, sa slovné spojenie sociálna demokracia vyskytuje tak často, ako v biblických žalmoch slovo Boh. Je to skoro už ich mantra, od ktorej sa však ich konanie často veľmi vzďaľuje. Existuje samozrejme množstvo definícií a aj špecifických derivátov sociálnej demokracie, ktoré sú výsledkom historicko-ekonomicko-politických genéz konkrétnych štátov.
Nemám výhrady voči starému priateľstvu politika a hudobníka pokiaľ ho utužujú niekde na pive. Veď prečo aj? Poznajú sa od vysokoškolských liet, zdieľali jednu izbu na internáte, niekedy sa dokázali podeliť o baby, a aj o spišský párok a desať deka tresky v školskom bufete. Žihľavka ma však postihuje v momentoch, keď sa politici a hudobníci spájajú za účelom parazitovania jeden na druhom. Najviditeľnejšie je to vždy pred voľbami, deje sa tak určite aj medzi voľbami, keď to až také viditeľné nie je, čo však samozrejme neznamená, že to v oboch prípadoch normálneho človeka nezamrzí.
Sebareflexia je jeden z najťažších osobnostných procesov. Človek má často problém so samohodnotením, no podobným deficitom trpia aj národy a štátnosti. Neklamme si, že ako národ - spoločenstvo, do tejto nepoučiteľnej a voči sebe nekritickej skupiny nepatríme. Naopak, stále sa nedokážeme vymaniť z komplexu plebejstva, a keď sme sa o to v 20. storočí pokúsili, dopracovali sme akurát tak k dvom diktatúram, aby sme po páde tej druhej skoro úspešne nainštalovali aj tretiu. Našťastie sa tak nestalo, čo však neznamená, že po porážke mečiarizmu, sa nám neozývajú pooperačné jazvy a otlaky, ktoré výdatne dráždia pohrobkovia totalít a historických tráum. Tak to je mimochodom vždy, keď liečbu supluje vyhnívanie. Naším problémom je skutočne výrazná absencia sebareflexie, schopnosti nazerania na seba akoby zvonku. Sami to nedokážeme a pohľad cudzích nás skôr uráža, ako posúva. Cudzie nechceme a sami to stále nevieme.
Sociálne siete v posledných rokoch ovládli internet. Pred pár rokmi sa hovorilo, že kto nie je na Facebooku, tak neexistuje, čo mnohých asi vystrašilo, pretože už je tam skoro každý, a niektorí dokonca aj viackrát. Pre istotu sa pridali aj jeho niekdajší odporcovia. Je tam už mnoho politikov, možno aj hlava nášho prezidenta štátu, ďalej množstvo bizarných slovenských postavičiek, pričom nechýba ani Raťafák Plachta.
Bernard zo Sieny vraj povedal „Ak sa srdce nemodlí, potom sa jazyk márne namáha". Áno, mohol som si vybrať aj úplne iný citát z toho množstva, ktoré pojednávajú o modlitbe, ale práve tento momentálne asi najviac vystihuje môj postoj k aktuálnej modlitbovej kampani Adoptuj si politika, ktorú zastrešuje Združenie kresťanských spoločenstiev mládeže. Myslím si, že je minimálne nedôstojné zneužívať modlitbu, tento vysoko intímny prejav duše, na takéto nízke ciele, ako je modlitba za jednotlivých politikov, hoci signatári výzvy práve celonárodné modlenie nazývajú postojom, v ktorom sa má odrážať zodpovednosť za túto krajinu a za jej budúcnosť. Napriek mojej teologickej nevzdelanosti som presvedčený, že mechanické odriekanie formuliek má ďaleko od kresťanského rozhovoru s transcendenciou a v kombinácii s bezhlavými klikaniami počítačových myší, sa z toho stáva dokonca predpeklie.
Prvého prvý. Populus po prehýrenom ponocovaní polihuje po pohovkách, popíja, pojedá posilvestrovské paberky. Prepína programy, prosto praobyčajná pohoda. Potom prichádza poobedie. Prvý program ponúka pravidelný prejav pána prezidenta. Paráda! - povie poslucháč, pretože predpokladá pobavenie, pripravený prijať pošepky prečítaný príhovor pána prezidenta, plný pojmových perál. Prezident po prvýkrát pootvorí pery, pričom poslucháča prekvapí polyfónia perorálneho prejavu. Prichádza podozrenie. Prezidenta predabovali?
Čestne prehlasujem, že nie som a nikdy som ani nebol členom žiadnej zločineckej skupiny, organizovaný zločin všetkých typov a farieb golierov odsudzujem, slovo podsvetie vo mne vyvoláva strach a na tele zimomriavky, pracujem, odvádzam dane, ale ak sa za hrdelný zločin považuje ilegálny zber čerešní ročník 1990 zo susedovej záhrady, tak som pripravený prijať spravodlivý trest.
Tento určite poznáte: Viete čo to znamená, keď z ôsmeho poschodia padá skrutka a na zem dopadne kombajn? Že na siedmom býva MacGyver. Práve meno tohto akčného a vynaliezavého seriálového hrdinu mi napadlo ako prvé, keď som sa prvýkrát stretol so stavebnicou Makedo. Je to originálna, skoro až minimalistická hračka - stavebnica, ktorá využíva unikátny spojovací systém spojok a pántov, pričom stavebným materiálom je vlastne domáci odpad (papier, škatule, obaly od mlieka a vajíčok, plastové fľaše, papierové a plastové poháre od nápojov, viečka, textil, staré CD atď.). Jej veľkým prínosom je aj to, že sa môže stať rodinnou hračkou, pričom na svoje si prídu hlavne otcovia, čo potvrdzujem na základe vlastných skúseností.
Pre mnohých ľudí je ekonómia jedna veľká španielska dedina, pričom toto slovné spojenie nadobudlo v týchto krízových časoch aj trpko vtipný rozmer. V čom však spočíva averzia voči ekonómii? Prečo je považovaná spolu s politikou za akési panské huncútstvo? Príčina bude asi v tom, že jej zákonitosti sú často politikmi a ekonomickými analytikmi prezentované ako veľmi nudné fakty a čísla. Človek si síce uvedomuje jej význam, ale má pocit, že táto exaktná veda je prezentovaná nezrozumiteľne, aby jej v podstate až na zasvätených nikto nerozumel. Je pochopiteľné, že ekonómia už dávno stratila rozmer starogréckeho Oikos Nomos, no a súčasní ekonómovia často a možno aj zámerne zabúdajú na Occamovu britvu.
Rozprávok nikdy nie je dosť, čo ako rodič, bývalý predčítač, môžem len potvrdiť. Ak sa jedná o skutočne originálne rozprávky, tak tento výrok platí dvojnásobne. Do pokladnice pôvodných slovenských rozprávok prednedávnom pribudla naozaj zábavná, poučná a vďaka ilustráciám aj obrazovo očarujúca rozprávková knižka Medzi nami zvieratami.
Ostatné rokovania v poslaneckej snemovni museli mnohých presvedčiť, že náš zákonodárny zbor má skutočne ďaleko od ideálneho parlamentu. Mnohí z jeho osadenstva sa jednoducho reálnymi politikmi nikdy nestanú, hoci si o sebe myslia, že sa nimi stali už keď si kúpili svoj prvý parlamentný oblek. Podľahli pocitu, že sú fantastickí, neskutočne výreční, prospešní, erudovaní, a že o vedení dialógu by mohli čo-to poučiť aj samotného Sokrata. Je to však len veľký sebaklam.
Narodili sa dva roky po vzniku 1.ČSR, na dvoch rozdielnych miestach novej republiky. Jeden na slovenskom juhu, druhý na rozhraní Kysúc a Oravy. Ich osudy sa aj napriek tomu stretli v úplne novej československej dedinke na južnom Slovensku.
„My sme vám to hovorili!", mohli by prehlásiť Chris Smith a Richard Koch, autori knihy Samovražda Západu, ktorá síce vyšla ešte v roku 2006, no v slovenskom preklade až v roku 2011. Slovenské vydanie tak uzrelo svetlo knižného sveta v čase najhlbšej ekonomickej krízy a možno aj vrcholiacej depresie Západu, čo si vyžiadalo aj krátky predslov jedného z autorov, v ktorom priznal, že hoci sa vo svojej knihe obaja autori zaoberali trendmi, ktoré ohrozujú západnú civilizáciu, akútnosť tohto problému ich samých dosť prekvapila. Na druhej strane Chris Smith deklaruje, že súčasný vývoj dokazuje, že hodnoty, ktoré určili vo svojej knihe ako kľúčové pre zachovanie toho, čo nazývame západná civilizácia, sú dôležitejšie ako kedykoľvek predtým. Podľa autorov za úspechom Západu stáli: kresťanstvo, optimizmus, veda, ekonomický rast, individualizmus a liberalizmus.
Adrenalínové sídliskové parkovanie je u nás relatívne mladá disciplína a treba podotknúť, že jej rozvoju v našom prostredí najskôr predchádzal samotný vznik priaznivých podmienok. Príťažlivý na tejto disciplíne je práve jej evolučný rozmer, keď sa na tvorbe adekvátnych podmienok nepriamo podieľa aj sám fanúšik a milovník tejto voľnočasovej aktivity. Ten môže dokonca tvoriť aj pravidlá hry a formovať jednotlivé štýly, aj keď v skutočnosti sa jedná skôr o bohatú a freestylovú disciplínu.
Tento manuál vzhľadom na svoj vreckový formát nemôže samozrejme odpovedať na všetky otázky fanúšikov a nadšencov panelákového vŕtania. Je naozaj len základnou rukoväťou pre začiatočníkov, ktorí si k tomuto koníčku ešte len hľadajú cestu a možno ešte ani nevlastnia vhodný prístroj.
Jo Nesb je nórsky autor úspešných detektívok, ktorého už slovenskému a českému čitateľovi asi netreba zvlášť predstavovať. Okrem niekoľkých kníh pre deti a celkom úspešnej knihy Lovci mozgov, stvoril tento autor aj veľmi populárnu sériu venovanú detektívovi so skutočne dokonalým popovým menom Harry Hole, ktorý sa veľkým skokom priblížil k iným literárnym životom knižných detektívov, ako sú napr. Harry Bosch, sudca Ti, či Phillip Marlow.
Doma mám zakázané vyslovovať vopred čo by sa mohlo udiať, pretože často sa to skutočne stane. Preto sa od určitého času radšej vyvarujem vetám typu „kľúče si neber, lebo ich stratíš; dnes bude pršať, zmokneme; nebež, lebo spadneš; toto už nestihneme a určite nič nevybavíme". Moje blízke okolie to nazýva bosoráctvom, no ja takýmto bludom neverím, a preto s pokojným svedomím vyslovím iné zásadné proroctvo: „Do roka a pol budeme mať len jednu zdravotnú poisťovňu!".
Na začiatku bez mučenia priznávam, že vlastním televízor, aj ho pravidelne zapínam a mám od neho aj diaľkový ovládač. Sledujem televízne vysielanie mnohých televíznych staníc, s výnimkou tých, ktoré v poslednom čase dostávajú nálepku „hnus pošliapavajúci ľudskú dôstojnosť". Napriek tomu som v obraze, a to som prosím pekne nikdy nebol ministrom kultúry. K predmetnému zisteniu totižto obyčajnému divákovi stačí používať už spomínaný diaľkový ovládač a sem-tam so sebazaprením zhliadnuť reklamnú upútavku.
Boli časy, keď slovenská verejnoprávna televízia vytvorila niečo, na čo sa dalo aj pozerať. Takou reláciou bol aj publicisticko-dokumentárny cyklus „Okná vesmíru dokorán", zameraný na tajomstvá a zaujímavosti vesmíru, sprevádzaný českým astronómom a popularizátorom vedy Jiřím Grygarom. Ako sa hovorí, tento program som skutočne žral, pretože všetko čo sa týka vesmíru ma vždy zaujímalo a hoci s pochopením niektorých vesmírnych javov mám dodnes problém, po zhliadnutí tohto programu som mal vždy aspoň nachvíľu pocit, že všetkému rozumiem.
Čítanie najočakávanejšej knihy roka na Slovensku je ako prezeranie si spomienkového denníčka dlhodobo šikanovaného dieťaťa. Pri čítaní knihy Gorila od Toma Nicholsona, som si aj ja už tesne pred polovicou knihy žalostne povzdychol s konštatovaním, že si z toho všetkého skutočne veľa pamätám, a to pevne dúfam, že väčšiu polovicu života mám ešte len pred sebou.
