Odpočúvač ľudských príbehov, sliedič reality, predčítač, bloger majúci záľubu v literatúre a občasný fúkač bublifrkov, s prechodným pobytom v daždivom Maconde a na Facebooku. Zoznam autorových rubrík: História, Na ceste, Sranda musí byť, Bulvár, Školstvo, Politická realita, Hudobná sekcia, Zápisky a spomienky, Názory, Pokus o literatúru, Cogito ergo..., Tvorivosť
A videl som ľudí ukazujúcich obrázky chorých, nešťastných detí, prosiac o posvätné "lajky", ktoré vraj prinesú uzdravenie chorých a ublížených.A videl som úbohé chlpaté stvorenia natlačené do sklenených pohárov, premeniac sa na mačacie bonsaje. A videl som sedem šteniatok zlatého retrívera, ktorým hrozila istá smrť a večné zatratenie, ale jeden jediný email im mohol zachrániť život.
Okrídlený výraz „Historia - magistra vitae" vyznievajúci akokoľvek frázovito, skrýva veľký kus pravdy. Znalosť dejín čohokoľvek, dáva človeku akú-takú šancu, že si na poznávané udalosti a javy urobí objektívnejší názor. Moderná historiografia sa v súčasnosti venuje rôznym oblastiam ľudských činností odohrávajúcich sa v čase a priestore. Vypomáha si poznatkami iných vedných disciplín, alebo má dokonca vytvorený aparát vlastných pomocných vied historických. Aj preto môže mapovať dejiny od vojenských konfliktov až po športové disciplíny olympijských hier. Svoje pevné miesto majú aj dejiny myšlienkových a náboženských hnutí alebo dejiny inštitúcií, ktoré strážia ich vierouku. Keďže kresťanská civilizácia sa tiež snaží pochopiť samú seba, jej dejepisectvo už niekoľko storočí zanecháva ďalším generáciám buď apologetické, subjektívno-oslavné, či o objektivitu sa snažiace, od osvietenstva čoraz viac kritické diela.
Mám trampoty so Slovenskou poštou, pretože už si ani nepamätám, kedy mi jej zamestnanci niečo doručili priamo na moju adresu. Nejedná sa pritom len o akúsi ojedinelosť, ale skoro už o samozrejmosť. Aj som si myslel, že to je asi osobné, ale moji známi a priatelia ma ubezpečili, že sa to stáva aj im. Okrem listových zásielok na moju adresu prúdia hlavne knihy a hoci to je niekedy len jedna kniha zabalená a aj klasifikovaná ako obyčajná listová zásielka, v poštovej schránke vždy nájdem len žltý oznamovací lístok.
Keď sa otec holil v kúpeľni, často sme ho ako deti špehovali. On sa nám odplácal strašením s napenenou tvárou, ešte predtým ako urobil prvý ťah žiletkou. Stal sa z toho skoro rituál, tak ako bolo v našej rodine rituálom chlapské holenie. Aj starého otca sme často sledovali pri holení. Hlavne v nedeľu, keď sa chystal do miestnej krčmy na partičku mariášu. Vždy sa predtým vyzliekol do pol pása, opásal sa uterákom, štetkou si vytvoril na tvári hustú penu, aby ju potom spolu so strniskom, za pomoci žiletky, spláchol do umývadla. Pri každom takomto holení bolo počuť ako holiaci ostrý nástroj orezáva tvárové ochlpenie, akoby sa okolo jeho pokožky iskrilo. Keď sa už holiť nevládal, holil ho niekto z rodiny. On už pritom asi na nedeľný mariáš ani nepomýšľal, snáď len na ten nebeský.
Slovenský minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák sa po vstupe Chorvátska do Európskej únie na svojom blogu vyjadril, že "slovenské more" je odteraz o čosi bližšie. Pridal sa tak k poblúznenej eufórií slovenských televíznych žurnalistov, ktorí po zavŕšení chorvátskeho integračného procesu vyhlasovali, že cesta slovenského dovolenkára k Jadranskému moru sa stane hneď po polnoci jednoduchšou.
Barnaby Brocket sa narodil ako tretie dieťa manželom Alistairovi a Eleanor Brocketovcom. Prišiel na svet v piatok o polnoci a svoju matku pri pôrode potrápil asi trikrát viac, ako jeho predchádzajúci dvaja súrodenci. Čas a priebeh pôrodu by nebol ničím nezvyčajným, pokiaľ by sa Branaby narodil inej matke a do inej rodiny. Brocketovci však boli úplne iní, boli totižto až priveľmi normálni a odsudzovali každú abnormalitu. Nikdy nevytŕčali z davu, žili si svoj úplne normálny stredostavovský život, v malom normálnom domčeku na predmestí Sydney.
Čo urobíte ako prvé, keď sa ráno zobudíte? Smerujete ešte so zalepenými očami tam, kam aj králi chodia pešo alebo sa vaša ruka naťahuje rovno ku kávovaru? Sprchujete sa pred raňajkami alebo až po nich? Obliekate si najskôr nohavice alebo košeľu? Dávate si na obed zeleninový šalát alebo hamburger? Po práci smerujete rovno domov alebo do obchodov? Pravdepodobne si asi nikto nechce pripustiť, že sa z jeho života stala jedna schéma, ale vedci tvrdia, že až 40% každodenných ľudských činností sa zakladá na zvykoch a nie na rozhodnutiach.
Nedávno som zohnal v antikvariáte za iba 2 slovenské eurokoruny útlu knižku s názvom Skazky o Vladovi. Autorom je Peter Pišťanek, ktorý tieto vtipné mikropoviedky písal začiatkom 90. rokov minulého storočia a publikoval ich v časopise Kultúrny život. Poviedky ironizovali vtedajšiu slovenskú politickú scénu, ktorá bola v tom čase deformovaná autokratickým spôsobom vládnutia, dnes už skoro nepodstatného politika. Poviedky však v roku 1995 vyšli aj knižne, teda v čase, keď valcovanie práve vrcholilo.
Pred pár rokmi som si myslel, že podujatia TEDx sú určené predovšetkým pre všetkých tých po Silicon Valley dychtiacich startupistov. Že podobné akcie môžu zaujímať len web developerov, geekov, internetovú mládež, ktorá rieši len html kódy, networking a všetky udalosti nazýva eventami, a že sa tam emočne vyžívajú len nerdi, vymýšľajúci mobilné aplikácie aj na natretie krajca chleba. Ďalej som si publikum TEDx predstavoval ako nejaké duchovné spoločenstvo, hľadajúce motiváciu a vzhliadajúce na rečníkov ako na sofistikovaných evanjelikálnych pastorov. Ja viem, mohol som si pozrieť niektoré zo zverejnených videí z celého sveta TEDx, ale nikdy som tak neurobil, lebo veď názor som už mal.
Inšpirácia je v živote človeka často zdrojom konania a tvorivosti. Tvorivosti nie len umeleckej, ale aj tej sociálnej. Teda môže byť impulzom pri riešení medziľudských vzťahov alebo pri akomkoľvek prosociálnom konaní. Podnetom môžu byť obyčajné veci, knihy, hudba, myšlienky, problémy, teda vlastne všetko to, za čím stojí človek. Vo svojom učiteľskom povolaní vždy dúfam, že okrem vzdelávania, som snáď počas kariéry pozitívne inšpiroval svojich žiakov. Aby som však mohol inšpirovať, sám musím byť inšpirovaný, najlepšie často a kvalitne.
Max Brooks vyštudoval históriu a pokojne mohol napísať zásadné historiografické dielo o ktorejkoľvek vojne, ktorá sa odohrala v dejinách ľudskej civilizácie. On sa však rozhodol zmapovať najväčší vojenský konflikt všetkých čias, ktorý dostal niekoľko mien. Pamätníci, veteráni a historici nazývali tieto apokalyptické udalosti ako Kríza, Temné roky, Živá pohroma alebo ešte šťavnatejšie ako Svetová vojna Z alebo 1.svetová Z-vojna, čo boli všetko pomenovania bojov ľudí s nemŕtvymi tvormi, teda zombie.
Mal som veľmi šťastné detstvo. Šťastné bolo asi tak do puberty, čo je vlastne úplne logické, pretože puberta je vlastne začiatok konca detstva. Boli to pekné roky. Spomínam na horúce letá, život na dedine v červených trenkách. Celé dni na prašných poľných cestách alebo poliach, v jednej ruke mastný chlieb a v druhej lúčny koník. Potom cvalom na imaginárnych koňoch, navracajúc sa domov len kvôli pareným buchtám alebo súmraku.
Môžeme hrdinsky tvrdiť, že reklamy na nás nepôsobia, no sú prípady, keď nás naše podvedomie prinúti, aby sme sa nad ich obsahom alebo posolstvom zamysleli. Niežeby z reklám vytekala nejaká udivujúca filozofia alebo inšpirácia, príčinou zamyslenia je obyčajná marketingová lesť. Môže za to podprahová rovina niektorých reklám, keď mozog zaznamenáva podnety, ktoré vlastne ani nie sú primárnym odkazom reklamy.
Konštatovania typu: „Moja babka povedala, že za Tisa bolo dobre!", ma vždy zaskočia. Nielen preto, že reflexiu tragických udalostí z obdobia druhej svetovej vojny by sme mali mať už dávno za sebou, ale aj preto, že vidina plného hrnca, akoby v našich dejinách stále víťazila nad slobodou. Žiaľ, nie je to iba o tom, že opäť niekoho babka podľahla iracionálnej predstave o dobrom politikovi - spasiteľovi. Naopak, vypovedá to aj o väčšine, ktorá dokáže uveriť novodobým politickým mýtom, dokonca dvojnásobne, ak je mýtotvorcom silný vodca, obklopený straníckou mašinériou a propagandou.
Kultúra, filozofia a úspechy krajín Ďalekého východu sú často pre nás obyvateľov západného sveta inšpirujúce. Obdivujeme disciplínu a pracovitosť Japoncov, ktorej sa nevzdávajú ani v krízových situáciách, neveriacky sa pozastavujeme nad úspechmi aj iných národov Ďalekého východu a usmievame sa nad vynaliezavosťou Číňanov. Na Východe sa skutočne rodí mnoho géniov a kreatívnych ľudí, čoho dôkazom sú aj umiestnenia ázijských stredoškolákov na popredných priečkach medzinárodných predmetových olympiád. Len na Medzinárodnej matematickej olympiáde získali všetci súťažiaci čínskej výpravy zlatú medailu až jedenásťkrát. Stalo sa tak v rokoch 1992, 1993, 1997, 2000, 2001, 2002, 2004, 2006, 2009, 2010 a 2011, pričom v roku 2012 im toto prvenstvo vyfúkli juhokórejskí stredoškoláci.
K napísanie tohto textu ma motivoval rozhovor uverejnený na portáli denníka SME. V rozhovore s titulkom „Zlé veci v islame? Áno, asi tak, ako aj v Starom zákone" sa brušná tanečnica a tlmočníčka Ranya Malovičová okrem iného vyjadrila, že v Koráne sú síce prítomné dogmy a tradície, ktoré vyvolávajú v západnej civilizácii antagonizmus, no zároveň dodala, že to isté by sme mohli vyčítať aj Starému zákonu, v ktorom sú uvedené „tiež veci, ktoré keby sme brali doslovne, chytali by sme sa za hlavu. Starý zákon je plný násilia, krvi, zabíjania". S tým sa dá súhlasiť, až na fakt, že za ostatné desaťročia bol globálny terorizmus často inšpirovaný práve Koránom.
Neozývam sa, keď verejnoprávna televízia vysiela zápasy slovenskej hokejovej extraligy, hoci nie som cieľový divák. Netrhá mi žily ani to, keď mám ako divák pocit, že z kostolov a vatikánskych chrámov sa stali televízne štúdia. Pomlčím aj vtedy, keď som prostredníctvom televíznej obrazovky poučovaný ako sa vrúbľujú broskyne, alebo ako uloviť 10 kilového kapra. Prečo aj, veď verejnoprávna inštitúcia si plní svoju najprimárnejšiu funkciu, a to informovať, vzdelávať a vysielať aj pre menšinového diváka.
Keď sa vraj v jednej miestností zíde 10 ekonómov, vypočujete si 11 rôznych názorov. Hoci sa ekonómia bytostne dotýka každého jednotlivca, väčšina jej zákonitostiam vôbec nerozumie. Asi aj preto je v súčasnosti populárna akási pop-ekonómia, ktorá je fúziou ekonómie psychológie, sociológie, politológie, kulturológie či antropológie. Aj vďaka knihám ako Freakonomics už ekonómia nie je len suchopárnou vedou, ale aj celkom vtipným, zaujímavým a inšpiratívnym čítaním. Inšpiratívnym až tak, že stále vznikajú aj ďalšie podobné knihy, ku ktorým sa môže zaradiť aj knižka českého ekonóma a novinára Lukáša Kovandu s názvom „Prečo je vzduch zadarmo a panenstvo drahé".
Keď som pred časom čítal knihu Umberta Eca Tajuplný plameň Kráľovnej Loany, užíval som si síce literárne trocha ťažšie, ale o to zaujímavejšie čítanie. Toto Ecove dielo je pre každého knihomola inšpiratívne nielen literárnym jazykom a Ecovou vždy prítomnou sémantikou, ale aj tým, že je vlastne o knihách alebo vlastne o všetkom, čo prišlo do styku s tlačiarenskými farbami. Hlavným hrdinom je Yambo, ktorému literatúra napomáha znovuobjavovať stratenú autobiografickú a epizodickú pamäť. Akokoľvek je príbeh Yamba zaujímavý, pre slovenského väčšinového čitateľa v strednom veku, je predsa len tak trocha vzdialený, a to nielen vekom hrdinu, etnicitou, geografiou, históriou ale aj problémami, pričom čitateľovi často hrozí, že svojho hrdinu stratí v kulturologicko-sémantických uličkách.
Dnes 12.3. 2013 sa začne vo vatikánskej Sixtínskej kaplnke konkláve. O tomto vraj poslednom tajnom rituáli západného sveta sa v týchto dňoch veľa hovorí a píše. Informáciami rôznej kvality nás kŕmia aj súkromné televízie, ktoré tomuto aktu voľby venujú svoj priestor vo svojich prime-timových spravodajských časoch. No, ale keď divák v takomto nemenovanom médiu zachytí informáciu, že celý svet bude od začiatku konkláve očakávať jedinú vetu „Habemus Papas!", čo vraj v latinčine znamená „Máme pápeža!", je načase si o konkláve radšej niečo prečítať.
