Odpočúvač ľudských príbehov, sliedič reality, predčítač, bloger majúci záľubu v literatúre a občasný fúkač bublifrkov, s prechodným pobytom v daždivom Maconde a na Facebooku. Zoznam autorových rubrík: História, Na ceste, Sranda musí byť, Bulvár, Školstvo, Politická realita, Hudobná sekcia, Zápisky a spomienky, Názory, Pokus o literatúru, Cogito ergo..., Tvorivosť
Myslím si, že včera si mnoho televíznych divákov na celom svete nenechalo ujsť záverečný ceremoniál LOH v Londýne. Urobilo tak aj mnoho slovenských divákov, pričom podľa prieskumu sledovanosti len prenos verejnoprávnej Jednotky (RTVS) videlo až 259 000 divákov. Bolo ich síce oveľa menej, ako tých čo sledovali program zahájenia hier, ale pre RTVS je to za posledné obdobie aj tak jeden z televíznych rekordov.
V čase mojich detských liet, v období letných horúčav, som často poobede oddychoval na kanape u starých rodičov. Nemal som vždy potrebu zdriemnuť si, často stačilo len snívať s otvorenými očami. Najradšej som tak činil práve na tejto rustikálnej pohovke, otočený tvárou k stene, ktorú zdobil veľký gobelín zobrazujúci Benátky s povestnými kanálmi a gondolami.
Ja váš brat a spoluobčan ocitol som na horúcich pieskoch Benátska a prinášam vám svedectvo o zmesi národov, hovoriacich rôznymi jazykmi, snažiac sa z času na čas dorozumievať sa aj medzi sebou navzájom. Tak som sa ocitol v obkľúčení Slovanov, Románov a Germánov, ktorí prišli za účelom vystaviť svoje telá horúcemu slnku a priniesť tak domov dôkaz, že si to skutočne užívali.
Pred niekoľkými rokmi, keď mi môj mobilný operátor pridelil telefónne číslo, som v akejsi dobrej viere súhlasil so zverejnením môjho mena a čísla v telefónnom zozname. Zvyknutý na túto službu spred obdobia mobilnej komunikácie, som sa naivne domnieval, že číslo bude zaujímavé iba pre tých, ktorí túžia po skutočnej komunikácii. Ako sa časom ukázalo, opak bol pravdou. S rozvojom mobilnej komunikácie výrazne expandovalo aj iné odvetvie, a to telemarketing.
My, dobrovoľne nedobrovoľní alebo nedobrovoľne dobrovoľní čitatelia otvorených listov sme si stihli všimnúť, že v tejto krajine akosi pribudlo otvorených listov. Tento jav je určite výsledkom hromadenia celospoločenských problémov a možno legitímnych frustrácií odosielateľov, ale aj tak si myslíme, že je toho akosi zbytočne veľa. Nemáme to zatiaľ štatisticky podložené, ale nadobúdame pocit, že tých otvorených dopisov začína byť viac, ako tých zatvorených, zalepených, ofrankovaných a adresovaných konkrétnym a kompetentným adresátom. A tak si tu s rôznou frekvenciou poletuje krížom-krážom, z východu na západ a späť, množstvo otvorených listov, ktoré v skutočnosti čítame len my, signatári tohto listu, používatelia internetu, sociálnych sieti a čitatelia blogov.
Vždy keď počujem slová dane a odvody vynorí sa mi asi celoživotná asociácia získaná vďaka naivným Radošincom. Jedná sa o dnes už pamätnú repliku z hry Jánošík: „Vrchnosť nás utláča. Dane, desátky, dolníci, králi, esá...". Nejaký múdry muž (vraj B. Franklin, ale je možné že to je len vtip ironizujúci volebný slogan vládnucej strany) vraj povedal, že na tomto svete vraj nie sú žiadne istoty, iba dane a smrť.
V poslednom čase ma zaujala upútavka s názvom "2012 - rok športu", ktorú každodenne vysiela RTVS. Okrem už skončených MS v ľadovom hokeji a Ligy majstrov, v nej propaguje ME vo futbale, LOH Lodnýn 2012, Tour de France a Formulu 1. Je graficky celkom príťažlivá, vhodne zladená s hudbou a potešujúci je aj fakt, že vznikla v dielni RTVS bez špeciálnych nákladov. V mojom prípade má však aj výrazný asociačný efekt. Dynamický spot spúšťa vo mne film plný spomienok na športové roky z môjho neskorého detstva.
Keď otvoríte ktorékoľvek regionálne noviny, tak okrem lokálno-bulvárnych pikošiek v nich narazíte aj na niekoľko samochválnych politických správ. Podobné zvesti sa však objavujú aj v celoplošných médiách. Na fotografiách sa zubia verejní činitelia, sťa nožnicovorukí Edwardovia, pripravení magickým strihnutím darovať život niečomu, o čo sa v skutočnosti skoro ničím nepričinili. Ako dôkaz, nech slúži aj vyhľadávač Google.
Po včerajšku sa netešíme len z utrpeného víťazstva našich hokejistov, ale aj zo schválenia programového vyhlásenia vlády. Obzvlášť oceňujeme, že nami obdivovanému vládnemu kabinetu sa darí ovládať aj hlasovacie zariadenia opozície. Tento lišiacky gerilový spôsob získavania hlasov protivníka, by s plnou vážnosťou ocenili aj plukovník Aureliano Buendía a Dr. Ernesto Rafael Guevara de la Serna. Nech im dá Boh večnú slávu!
Pred pár dňami sme na kopci nad našimi usadlosťami zahliadli intenzívne svetlo. Potešili sme sa, že konečne vykuklo slnko aj nad našim večne upršaným a zamračeným krajom. Veľké bolo však naše sklamanie, keď sme zistili, že to iba pracovníci telekomunikačnej spoločnosti zvárali stožiar vykrývača televízneho signálu. Samotní robotníci nás ubezpečovali, že s prvým zábleskom televíznej obrazovky sa rozplynie náš smútok a do našich sŕdc vraj vstúpi radosť a smiech.
Dnes opäť prší. Deje sa tak už 40 dní a 40 nocí a my už teraz preklíname sv. Medarda zo Silicon Valley. Ako katolíci vieme, že preklínať svätcov sa nemá, ale inak si uľaviť už nedokážeme. Dlhodobo nás opúšťala viera a chýbali nám istoty. Možno sa to však v blízkej dobe všetko na dobré obráti, veď konečne aj k nám do Maconda prišla správa, že k moci sa dostali politici verní odkazu našich milovaných utopických socialistov.
"L - Západ - Východ / Sever - Jih - srv. Tapiola, Vorařský ostrov, Kamppi, Spálený ostrov nebo Toumarinkylä, Pakila, Kumpula, Kluuvi, Punavuori - datace". Nie, toto nie je úryvok z nejakej dadaistickej básne, hoci hlavný hrdina knihy Léčitel, básnikom je. Týchto pár geografických pojmov sú nezrozumiteľným odkazom napísanom na útržku papiera a predstavujú akúsi indíciu k hľadaniu milovanej nezvestnej osoby, ktoré sa nečakane stáva aj odkrývaním skrytej pravdy a minulosti. Hľadanou je investigatívna novinárka Johanna, ktorá je podľa všetkého na stope tzv. Liečiteľa - sériového a masového vraha. Samozvaný pomstiteľ trestá smrťou tých, ktorí podľa neho nesú vinu a zodpovednosť za úpadok sveta.
Prvočísla sú deliteľné len číslom jeden a sebou samými. Preto sa javia ako osamelé, pričom sa medzi nimi nachádza aj niekoľko takých, ktoré stoja takmer vedľa seba, no vždy medzi nimi stojí ešte jedno párne číslo, ktoré im znemožňuje dotýkať sa. Tieto tzv. prvočíselné dvojčatá sú presne ako hlavní hrdinovia románu Osamelosť prvočísiel.
Orloje sú vlastne mechanické hodiny, ktoré nemerajú len čas, ale ukazujú divákovi - pozorovateľovi aj polohu niektorých nebeských telies na oblohe, podľa aktuálneho astronomického času. Sú predchodcami moderných planetárií a na prelome stredoveku a novoveku boli dôkazom ľudského umu a zručnosti, súborom znalostí z matematiky, astronómie a mechaniky. Skutočných orlojov nie je na území bývalého Česko-Slovenska až tak veľa. Môžeme si ich dokonca predstaviť skoro všetky, teda aspoň tie, ktoré sú hodné pomenovania orloj. Mne osobne sa zatiaľ podarilo vidieť naživo len tri, a to Staroměstský v Prahe, heliocentrický v Olomouci a ten slovenský v Starej Bystrici.
Nejako častejšie sa začínajú prejavovať skratové konania niektorých policajtov. Jeden by sa mohol domnievať, že na našom území šarapatí nejaké obrovské patogénna mračno, presúvajúca sa náhodne ponad policajné okrsky.
Áno mám na mysli toho Meliška, ktorého niektoré výroky, najmä tie o cibuli už zľudoveli. Často je označovaný za hviezdu slovenského internetu, ktorého preslávili hlavne domáce reči produkované jeho opitou hlavou, nahrávané vraj cez panelákovú vetraciu šachtu, popretkávané šťavnatými vulgarizmami a novotvarmi, ktoré často chrlil s kadenciou samopalu vzor 58. Tak práve tento človek bol od začiatku tohto kalendárneho roka pozvaný do rôznych kútov Slovenska, pričom je ponúkaný ako hlavná hviezda hudobných klubov a podnikov.
Gotland je najväčší švédsky ostrov, pre mnohých ľudí z pevninských miest skutočná oáza pokoja. Pozornému návštevníkovi z pevniny neunikne ani ten fakt, že tento ostrov je v mnohých veciach iný, ako zbytok Švédska. Traduje sa, že aj hospodárske zvieratá tu majú inú farbu. Kým gotlandské ovce sú čierne a kravy biele, na pevninskej strane je to skôr naopak. A ešte niečo. Vraždy sú tu naozaj skôr zriedkavosťou. Od 50.rokov 20.storočia ich bolo len pár a ich hlavným motívom bola hlavne žiarlivosť a opitosť.
Nepatrím asi do cieľovej skupiny reklamných agentúr. Buď ich produkty ignorujem, alebo kriticky selektujem. Ak ma má reklama zaujať, tak musí byť naozaj kreatívna, ale žiaľ asi častejšie ma osloví skôr negatívne, svojim neetickým obsahom, zámerom alebo zacielením na konkrétnu skupinu. Takto ma dnes ráno mierne šokovala reklamná plocha, ktorá sa nachádza pred plotom školského areálu a prezentuje reklamu na známy alkoholický nápoj.
Nemám rád skratky. Síce skracujú cesty, môžu byť však aj riskantné, alebo nemusia nikam viesť. Dokazuje to fakt, že nie je ničím výnimočným, vidieť napríklad stopy topánok v čerstvom betónovom chodníku, alebo dámu v slušivom kostýme, v zablatených lodičkách. Aj média prinášajú správy o úrazoch a stratách na životoch, ktorých príčinou bolo to, že niekto si zvolil vlastnú cestu na zostup napríklad z horského hrebeňa a dostatočne včas si neuvedomil, že sa rozhodol nesprávne.
Boli mladí. Jeden sa chcel podobať na Davida Gahana a toho druhého blonďavá kučeravá hriva predurčovala k tomu, aby sa tváril ako Martin Lee Gore. Dave bol o dva roky starší ako Lee, aj keď ľudia si často mysleli, že je to presne naopak. Príčinou tohto častého omylu bol fakt, že mladší Lee bol viditeľnejší, mal už niečo odfajčené a disponoval aj väčšími skúsenosťami. Asi aj preto mal vždy viac šťastia v „láske", aj keď s láskou to málo pramálo spoločného.
