Pôvodne ODF (obyčajný dedinský farár), ktorý sa nedopatrením dostal k práci v masmédiách. Zoznam autorových rubrík: Príbehy fotografií, Trochu o mojom kňazstve, Trochu o tom, čo mi napadlo, Trochu aj o viere, Trochu o živote, Trochu o túlaní sa, Trochu o knihách, ktoré mám rá, Trochu o všeličom, Súkromné, Nezaradené
Cez prázdniny som to s rôznymi pracovnými aktivitami trošku prehnal a svoj bechterevom postihnutý organizmus som trošku preťažil. Tak sa mi trošku pripomenul: najskôr ma na pár dní zložila okoloidúca viróza, potom zavítala iridocyklitída a napokon - vysoký tlak. Tak som si povedal: Dosť! Musím zložiť nohu z plynu, inak to zloží mňa!
alebo inak Kambodžský ľudový umelecký kolektív - tak som si ich nazval sám pre seba. V maličkom divadielku v Phnom Penh sa snažia o obnovu klasických khmérskych apsara i ľudových tancov. A hoci nemajú takmer žiadne technické vybavenie na poriadnu šou, ich predstavenie bolo pre mňa skvelým zážitkom! Fotografoval som bez blesku svojim malým bakeliťákom, keďže uvádzajúci nás poprosil: Plys, no flas. Pozn. čítaj, ako vidíš napísané.
„Čo také neobvyklé znáša teraz ľudské pokolenie, bratia, čo neznášali otcovia? Alebo kedy trpíme tak, ako sa dozvedáme, že oni trpeli? A nájdeš ľudí, ktorí repcú na svoje časy, lebo že časy našich predkov boli dobré. A keby sa mohli vrátiť do čias svojich predkov, nereptali by aj tam? Minulé časy, o ktorých si myslíš, že boli dobré, boli dobré iba preto, že už nie sú tvoje.“
„Kladiem si otázku či je lepšie nikdy nepoznať, alebo poznať, vyletieť do výšin a následne spadnúť, byť emocionálne rozkývaný a odmietať racionálne vysvetlenia ... Kamaráti hovoria, že je lepšie to druhé, že udajne aspoň vieš, že žiješ. Ja neviem čo je lepšie. Viem len, že to strašne bolí ...“
„Ale ináč mi je hnusne smutno. Pred niekoľkými dňami odišiel z môjho života človek, ktorý mi bol veľmi blízky. Nerozumiem, čo sa stalo a to ma ničí. Povedala by som to asi takto: Načo mi ho Boh poslal do cesty?“ zdôverila sa mi úplne nečakane.
Pred chvíľou som dočítal príspevok o starých pánoch a starcoch, ktorý napísala Aďa. Už pri jeho čítaní sa mi v pamäti vybavil môj bývalý šéf z čias, keď som bol kaplánom v Púchove. To, čo teraz nasleduje, je o ňom ...
Sú ľudia, okolo ktorých človek prejde, ani si ich nevšimne. A sú ľudia, ktorí sa nám už po pár stretnutiach vryjú tak hlboko do srdca, že bez nich by bolo v život obrovské prázdno ...
K napísaniu nasledujúcich slov ma inšpiroval názov tohto článku. Pozn. celé je to viac menej hyperbola.
Občas si v TOPliste pozriem kadečo. Medzi iným i to, z akých krajín pochádzajú návštevníci môjho blogu. Najviac ich je vždy zo Slovenska. Druhá krajina v poradí je ??? - neviem síce, kde tá krajina leží, ale žije ich v nej veľa. Potom nasleduje Česká republika, Nemecko, Veľká Británia, USA, Rakúsko, Luxembursko, Holandsko, Francúzsko, Írsko, Južná Afrika, Šajčiarsko, Švédsko, satelitné pripojenie (to je opäť zaujímavá krajina ), Maďarsko, Belgicko, Čína, Uruguay, Fínsko, Austrália, Španielsko, Zambia, Dánsko, Island, Izrael, Rusko, Japonsko, Poľsko ... a teraz tá blbosť, čo mi napadla. Teda dve blbosti. Po 1., vie mi niekto povedať, nakoľko sú tie údaje relevantné? Po 2., strašne by ma zaujímalo, kto ste - vy - ktorí občas zavítate na môj blog. Teda napr. o 1 z Austrálie viem, o Holandsku a Číne tuším, ale ostatní? Ak vám to nepríde až tak veľmi blbé a zaťažko, môžte sa mi ozvať? Či už v diskusii, súkromnou správou, mailom ... ďakujem
Pamätáte si ešte na článok s takýmto názvom uverejnený v Pravde? Šlo o ponuku premiéra našej krajiny líbijskému predsedovi vlády, že deti nakazené HIV môžu liečiť naši lekári na náklady SR. Pravda na jeho vyhlásenie zareagovala článkom spochybňujúcim takúto možnosť.
vďaka nim žijem, chodím bez bolestí a viacerí z nich patria medzi mojich najbližších priateľov. A naše zdravotníctvo? Za tých 26 rokov, čo som zdravotne ťažko postihnutý, som už zažil všeličo. I to, o čo tu nasleduje...
na výrok festivalu Verím Pane 2008 (16.-20.7.2008, Námestovo). Vyslovil ho muzikant a moderátor Martin Michelčík v zápale vypĺňania času počas prestavby pódia medzi dvomi kapelami v súvislosti s "nacvičovaním" vyjadrovania diváckych emócií. Povedal presne toto:
teda - skôr sa nimi preklikávam. Tieto sú z jesene roku 2006. Boli sme s partiou mladých na pofestivalovom stretnutí na Trlenskej a ja som skúšal svoj nový fotoaparát ...
Zo štyroch odsekov dnešného úryvku Matúšovho Evanjelia ma zaujal ten tretí: „Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca. Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané. Nebojte sa teda, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov.“ (Mt. 10, 29-31)
Včera večer mi volala mamina: „Tak Ti voláme (s bratom Majom), lebo je 17. júna a Ty máš výročie kňazskej vysviacky a tak Ti prajeme ...“
Nejde o žiadnu novinársku kačicu, ani o fotomontáž! Už je všetko tak jasné, že sa z toho nedá vykrútiť.
Benedikt študuje medicínu a má 10 súrodencov. Mám pocit, že niekedy v časoch môjho štúdia teológie (1984-1989) som z jedného výletu niesol niektorého z jeho súrodencov v náručí domov, lebo zaspal od únavy. Ale – môžem sa mýliť
Dnes sme v Košiciach točili prednášky seminára, ktorého témou bola farská katechéza. Myslím, že nielen ja som po skončení odchádzal s viacerými novými pohľadmi na ňu. Počas následnej diskusie sme balili techniku a o čom sa hovorí, som počúval len tak, na pol ucha. Napriek tomu som zachytil výrok Jožka Šelingu, ktorý mnou dosť zamával:
V internej bolgerskej diskusii v rubrike VÝLETY HOCIKAM odznela poznámka o možnosti grilovať pod dáždnikom. Ak si niekto myslí, že je to nezmysel, tu je názorná ukážka
Včera mi kamarátka oznámila: „Už viem, čo to bude. Budem mať vnuka! A dnes ho budem mať i na cédečku!“ Večer som ku nim zašiel! Otvorili sme si dáke brandy a čakali na mladšiu, zatiaľ ešte slobodnú dcéru, ktorá mala priniesť záznam z 3D sonografu. Pozn. tú staršiu, ktorej sa to priamo dotýka, som sobášil pred pár rokmi a teraz sa teší na svoje prvé bábo.
