Juraj Drobný
Boží trest?
„Vieš Juraj, mám pocit, že to všetko je Boží trest za môj doterajší život ... zranila som, sklamala ... musím všetko vyskúšať, lebo mám pocit, že skúsenosti sú neprenosné! ...“
Pôvodne ODF (obyčajný dedinský farár), ktorý sa nedopatrením dostal k práci v masmédiách. Zoznam autorových rubrík: Príbehy fotografií, Trochu o mojom kňazstve, Trochu o tom, čo mi napadlo, Trochu aj o viere, Trochu o živote, Trochu o túlaní sa, Trochu o knihách, ktoré mám rá, Trochu o všeličom, Súkromné, Nezaradené
„Vieš Juraj, mám pocit, že to všetko je Boží trest za môj doterajší život ... zranila som, sklamala ... musím všetko vyskúšať, lebo mám pocit, že skúsenosti sú neprenosné! ...“
Pár myšlienok - inšpirovaných opäť istými milými ľuďmi, za poznanie ktorých vďačím priamo či nepriamo práve blogu na SME - od človeka, z pohľadu niektorých nekompetentného, čiže od rímsko-katolíckeho kňaza, čiže odo mňa. Pozn. pre tých, ktorí sa domnievajú, že ako človek bez vlastnej praxe v tejto oblasti, nemám žiadnu šancu rozumieť tejto iba toľko – váš názor vám neberiem, len dávam na zváženie: čo ak o tom predsa len čosi viem?
Ja nie. Ja ich poznám z každodenného života. A keď už raz niekoho poznám, nepotrebujem v neho veriť!
V nasledujúcom príspevku opäť reagujem na výzvu z blogerského prostredia, konkrétne na otázku: „Ako vyzerá taký obyčajný deň katolíckeho kňaza?“
Niečo na túto tému som už na blogu písal. Inšpirovaný blogerským prostredím, presnejšie „konkrétnymi“ blogerkou sa v niekoľkých myšlienkach k tejto téme dnes vraciam.
Sem tam sa objaví správa, že katolíci na Slovensku chystajú svoju vlastnú bigotnú televíziu. Keďže sa na jej príprave tak trochu podieľam i ja, dovolím si napísať na túto tému zopár slov. Hlavne o tej bigotnosti ...
Boli časy, keď som sa snažil odpovedať na akúkoľvek otázku ohľadom viery každému, kto sa pýtal. Stávalo sa ale, že moja odpoveď vyvolala pyramídovito sa šíriacu lavínu ďalších otázok, vedúcich často niekam dostratena a ja som nerozumel prečo. Veď moja argumentácia bola predsa jasná! ...
Pozn. Táto úvaha je upraveným úryvkom z mailu istej milej mamine. Viem, že pochopí ...
Zelený štvrtok je sviatkom nás, kňazov. Vždy dopoludnia sa stretávame v katedrálach svojich diecéze, aby sme spoločne so svojimi biskupmi slávili svätú omšu svätenia olejov - Missa chrismatis. Ani ten tohtoročný Zelený štvrtok nebol výnimkou. Hoci - pre mňa bol predsa len v niečom iný.
Ono tých paradoxov je vlastne viac. Pre mňa osobne sú tak trochu potvrdením, že Cirkev, v ktorej žijem a ktorej som kňazom, je naozaj Cirkvou Kristovou. Lebo Kristus nezaložil Cirkev s dákymi bezpohlavnými nepozemskými bytosťami, ktoré majú 24 hodín denne zopnuté ruky a oči vyvrátené dohora. Kristus založil Cirkev s ľuďmi a pre ľudí, ktorí sú niekedy až veľmi – ľudskí. A tie mnou spomínané paradoxy akoby tak trochu kopírovali práve to ľudské v nás.
v Keni zasadá parlament a ľudia vraj oslavujú: Mwai Kibaki a Raila Odinga sa už vraj naozaj ako tak dohodli. Kiež by im to vydržalo ... Pozn. viac o udalostiach po prezidentských voľbách je i na mojom blogu i na blogu Mary Karabovej.
Učili sme sa kedysi za „oných“ čias čosi o budovaní modernej a pokrokovej socialistickej spoločnosti. Po novembri 1989 som mal chvíľu pocit, že oná doba je definitívne za nami. Pozn. tento článok nie je o politike ...
aspoň toľko som vyrozumel zo správy BBC. Treba vraj viesť dialóg, vyjednávať a hľadať kompromisné riešenie ... hmm.
vyhlásil dnes Kofi Annan. Najneskôr do 15 dní skončia násilnosti, začne sa riešiť humanitárna situácia i politická kríza ... Kiež by - hovorím ja. Včera sa obnovili násilnosti v Eldorete a od tamojšieho slovenského misionára Martina Cingeľa som nemal žiadne správy. Pred chvíľou mi konečne prišla od neho SMSka: „Ahoj Ďuri. Dnes je kľud, ale vojna stále pokračuje. Ja stále žijem. Keď už nebudem žiť, dám Ti vedieť Vďaka za všetko, pozdrav tam.“ Tak plním jeho prianie a pozdravujem tu ...
V rámci pokusov o upokojenie situácie v Keni po prezidentských voľbách v (27. 12. 2007) navštívil v sobotu mestečko Nakuru Kofi Annan. A dnes som našiel v servise BBC správu, že okolo 9 ľudí bolo zabitých v Naivasha (kúsok od Nakuru) ... vyše 750 mŕtvych od začiatku nepokojov a viac ako 250000 utečencov bez strechy nad hlavou ... vodca opozície Raila Odinga, aj prezident Mwai Kibaki však majú stále strechu nad hlavou a majú stále čo jesť ... pozn. na túto tému viac tu tu tu tu tu tu tu tu tu tu tu a tu
a možno iba do jeho prvej tretiny, ktovie. Človek sa zastaví a povie si: „Ako je vôbec možné niečo také predpovedať!?“
Čítal som dnes na blogu nádherný článok. Na fotografiách, doplnených sprievodným textom napísaným dcérou–blogerkou, sú mamine ruky. Úplne automaticky som klikol na karmu a vzápätí na diskusiu pod ním. Spod prstov, len akoby mimovoľne udierajúcich do klávesnice, mi vyliezli nasledujúce slová:
V Keni sa dnes opäť strieľalo. Vodca opozície Raila Odinga obvinil vládu, že mení krajinu na killing field – teda „vražedné pole“. Možno tým chce zapôsobiť na mienku svetovej verejnosti, ktorá si snáď ešte pamätá „Killing fields“ z čias genocídy v Kambodži. Vládna polícia zase tvrdí, že iba zakročila proti kriminálnikom ... kde je skutočná pravda? Kto vie. A zaujíma to vôbec niekoho? Ako vždy a ako všade, odskáču si to tí najbiednejší. Ani Raila Odinga, ani doterajší prezident Mwai Kibaki, núdzou netrpia! ... Nič nové pod slnkom ...
Od kňaza Martina Cingeľa SVD mám správu deň starú, že v Eldorete je relatívne stabilný nepokoj. Čo sa týka dnešného dňa, ohlásené demonštrácie sa konali v rôznych častiach krajiny. Podľa CNN polícia zasahovala v slume Kibera v Nairobi aj slzným plynom a problémová bola oblasť Rift Valey, konkrétne Kisumu. TA3 informovala o použití slzného plynu v Mombase ... združenie Človek v ohrození, eRko - HKSD, Nadácia Integra a Slovenská katolícka charita pokračujú v snahe pomôcť a predísť humanitárnej katastrofe i prostredníctvom výzvy SOS Keňa ...
sú to predsa naše mamičky, sestry, dcéry, vnučky, kamarátky, babičky, priateľky, manželky ...