V živote nič nie je také ako sa zdá na prvý pohľad. Nič nie je čierno-biele. Čím viac farieb objavujeme, tým sa náš svet stáva krajší, farebnejší. Chcem objavovať stále nové farby, aj keď mi maľovanie nikdy nešlo.. Zoznam autorových rubrík: Čo sa nás dotýka, Deti - stále aktuálna téma, Súkromné, Nezaradené
Je to príbeh jednej z mnohých…ženy, akých okolo nás chodí tisíce..a predsa, stojí za to o ňom písať, možno v klamlivej nádeji, že keď sa o tom napíše, počet takých príbehov sa zníži čo i len o jeden...a možno iba stačí trocha sa zamyslieť, možno postačí ak správna myšlienka pošteklí na správnom mieste...a možno je iba pre mňa ťažké o tom mlčať..
Moja kamarátka Inka má kúzelnú babičku. Ona jej hovorí stará mama. Keď mi o nej rozprávala, vždy mi to išlo tak nejako – jedným uchom dnu, druhým von....stará mama je chorá, je v nemocnici, už ide domov, atď...všetky tieto informácie som síce vnímala, ale nič mi nehovorili, pretože za slovami "stará mama" som nemala žiadnu konkrétnu predstavu, nikdy som ju nevidela.. Jedno mi však bolo jasné, a to, že pre moju kamošku táto osôbka strašne veľa znamená. Všetko sa zmenilo v deň, kedy sme starú mamu boli navštíviť.
Ospravedlňujem sa všetkým, čo si už tento článok prečítali. Bolo ich presne 37. Keďže som trocha zblbla pri jeho uvádzaní na blog (bol to prvý článok), ostal zabudnutý medzi starými článkami. Je mi ľúto, že si ho nemohlo prečítať viac ľudí, a tak si ho sem dovoľujem uviesť ešte raz. Ďakujem všetkým za pochopenie.
K napísaniu tejto úvahy ma vyprovokokovala včerajšia relácia "Pod lampou" (téma Deti a ich rodičia) a iný článok na blogu – článok Viktora D. Holmana, o nosení čiernej stužky a o tom, aké to je, stratiť mamu. Dnes mám takú nejakú jesennú, smutno-citlivú náladu a v hlave plno myšlienok, ktoré si potrebujem poukladať, potriediť, poprezerať keď budú napísané..A tak, Viki, napriek tomu, že o tejto téme sa tu už veľa napísalo, chcela by som teraz napísať niečo z opačného konca – aké sú pocity jednej mamy voči svojim deťom.
Marec: Máme šteňa. Neustále chodíme venčiť Apríl: Máme veľmi hravé šteňa. Trénujeme: Sadni,Ľahni! Máj: Šteňa je ešte stále mimoriadne hravé. Trénujeme privolanie: Ku mne!
napisal si mi recept, ze podla teba, na lasku vraj asi treba: 9 usmevov 2 ludske tela, 1 prilezitost a este k tomu trocha odhodlania a odvahy
Začalo sa to celkom obyčajnou tekvicou...deti sa mali vrátiť z prázdnin a tak som im večer predtým uvarila ich obľúbené jedlo – tekvicu. Mala som vtedy veľmi rušný deň, a tak som sa k vareniu dostala až neskoro v noci. Čo však človek neurobí pre deti? Predstava že prídu domov a nebude ich čakať navarený obed, sa spájala s predstavou krkavčej matky. A tak som sa napriek únave a kruhom pod očami premohla a pripravila som všetko tak, aby som mohla s dobrým pocitom odísť ráno do práce. Malo to však jeden háčik...
Vedela som hneď, že som to prepískla. Bola som odporná, nepríjemná, hnusná, sebecká. Nebolo mi v tom dobre. A napätie stúpalo. Cítila som to až v kostiach. Tvoj pohľad, Tvoje mlčanie..nepovedala si nič. Ja som však vedela, že nič neznamená naozaj NIČ.
