Mliečny zub medzi trvalými. Košičanka rada vo svojom meste. Žena ľúbiaca život a jeho zázraky skryté v umení i v každodennosti. Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Súkromné
Ak sa vydáte autobusom z Ružomberka do Dolného Kubína, vôbec vás nebude vyrušovať, že vodič nezvolil pretekársku rýchlosť. Pohľad z okna vám totiž poskytne prehliadku najzelenšej zelenej lesov, pastvu pre oči a balzam pre dušu.
Rozbieham sa a míňam alej stromov, chodidlá akoby sa začali odrážať od asfaltu a pomyselne dostávam krídla. Naberám rýchlosť a uháňam svojím tempom za zvýšenou hladinou endorfínov.
Slovenský raj je naozaj príznačné meno pre tento kus našej krajiny. Akurát sa zdá, že nie všetky cesty vedú do raja. Na druhej strane atmosféra nepreplnených lúk a lesov ponúka ideálnu príležitosť na skutočný oddych.
Červený breh. Krásny poetický názov na to, aby som sa odhodlala tam utekať. Píšu, že prevýšenie je vyše 100 metrov. No tak sa pobeží do kopca. No a čo. Ako keby som si vedela predstaviť tých sto niečo metrov.
Sedím v parku desiatky minút a hoci čítam niekoľko strán knihy, čakám na moment, kým to vzdám, lebo svetlo lámp nestačí na rozlišovanie písmeniek. Odtrhnem zrak od zaznamenaného a vnímam chvíľu.
Dva fľaky od čokoládovej zmrzliny na hrudi svetlého trička verzus šesť rokov čakania na azyl. Nepôjdem už na to premietanie, je neskoro.
Krajina tvorí trasy ako na hracom poli panáčika. Vlní kopce a scenéria pripomína Ladove veľkonočné pohľadnice bez postavičiek.
Vo februári som strávila 34 hodín vo vlaku. Cesta mi pripomenula život. Mihajúce sa obrázky za oknom a schopnosť ich obdivovať, pozerať sa vpred alebo vzad, využívať, kým vidno, čakať na moment, kým sa objavia srnky.
V hodine nočnej zmýšľam, čo kazí, že nepíšem odkazy. Na malé lepkavé štvorce pestrej farby či šípky, kruhy alebo alergické jablká.
Akoby mi zamat hladil ušné bubienky. Cítim sa odovzdane vo svojej krehkosti. Z výšky hľadím na neutíchajúci svet. Ľudia sa v nekončiacich prúdoch vlnia ako mravce. Oproti až gýčovo krásne zapadá slnko.
V utorok som videla Palacha a v stredu Elity. Bol prvý septembrový týždeň, niekoľko dní po päťdesiatom výročí vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa.
S niektorými ľuďmi si máš toľko čo povedať, že by ti ani hodiny nestačili. Prichádzaš na to po konci každého stretnutia,
Sediac v električke si predstavujem, že sa práve začali prázdniny. Najradšej by som bola, keby sa mi nohy hompáľali a nedočiahla by som na zem, čo by uzemnila moje vzletné nápady.
Počula si? Existuje Deň nedočítaných kníh. A deň nerozpísaných zošitov? Už ho niekto vymyslel? To sú také, ako ten môj.
Svet potrebuje hrdinov. A nie ten veľký, neosobný, ale práve ten tvoj. Osobnosti tvojho sveta, ktorým sa čká, keď ich s láskou spomínaš.
Pitie kávy ako spoločenská udalosť. Len dôchodcovia, študenti a my. Šálka je príliš plytká na hĺbku svetov, čo chceme zdieľať.
Viem, že už ubehol týždeň. A ubehne aj mesiac, štvrťrok, rok a možno aj desaťročie. Koľko ubehlo, odkedy som bola na svojej ostatnej Pohode. Nechcem si dať dole náramok a odmietam pustiť festival z hlavy.
