Katarína Šimková
Kto si?
Qui es tu? (Kto si?) Je suis: ... (Ja som: ...) Najprv som si pomýlila dátum, prešla som okolo celej športovej haly a nebol tam nikto. Ani človeka, ani plameňa sviečky. Iba hukot áut a sivosť tvrdého betónu.
Mliečny zub medzi trvalými. Košičanka rada vo svojom meste. Žena ľúbiaca život a jeho zázraky skryté v umení i v každodennosti. Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Súkromné
Qui es tu? (Kto si?) Je suis: ... (Ja som: ...) Najprv som si pomýlila dátum, prešla som okolo celej športovej haly a nebol tam nikto. Ani človeka, ani plameňa sviečky. Iba hukot áut a sivosť tvrdého betónu.
Máte na tele jazvu? A čo na duši? Keď stretnem spriaznenú dušu, je to, ako keby som si dala urobiť tetovanie.
Možno ste už počuli, že Medzinárodný maratón mieru v Košiciach je druhým najstarším na svete. Ja to počúvam prvú októbrovú nedeľu už celkom veľa rokov a zakaždým ľutujem, že som si nezabehla aspoň tú najkratšiu trasu 4,2 km.
Papier znesie viac ako človek. Nedokáže sa zblázniť myšlienkami, iba ich do seba vpíja a pomáha. Hoc nechápe, dáva priestor na vykypený pretlak. Na otázky, výčitky, chyby, zúfania na ceste k nádeji.
Kolíše sa. Ale nie ako kolíska, ktorú s láskou hojdá ochranca. Kolíše sa vo vlnách, búrke, bi(y)tí. Overuje vieru. Hojdacie kreslo nesie skúsenosťou bohatého človeka.
Podpätky poklopaním pokrývajúce plôšky planéty. Prechádzajúc promenádou pokojných. Prekrývajúc priezory privátneho priestoru. Potopa.
Slová sú sťa bublinky v perlivej vode. Ukazujú protiklad tej tichej. Vyrušia za kúsok. Zakúsiť. Zákusok. Sladkosť odhodeného balvanu. Už žiadne MORE. Striedajúce odliv a príliv
Krehkosť bytia býva neznesiteľná, zisťujúc, v priebehu svojho žitia divá, pominuteľná. Navyše, ako v búrke vietor, loďou emócia kolíše.
Prechádzali sa po pláži. Našiel fľašu, vylial z nej víno a hodil ju do mora. Prázdnu. Ako prázdno vo vnútri, keď nezanecháš odkaz.
Kto by tušil, že ak sa prihlásim na taliančinu, budem sa učiť korčuľovať? Zdanlivo nespojiteľné veci život činí skutočnosťou. A tak sme tu.
Myslím na Teba, keď ubehla dospelosť, odkedy si odišla. Čítam Ťa každé ráno v zrkadle, či už si obliekam aj Tvoje obľúbené vzory alebo len jednofarebné, ale zelené tričko.
Bozk uletený vzduchom, šálka smútiaca za uchom. Hmla, čo za obzorom sadla. Zelená hruška zo stromu padla.
Niektoré veci potrebujú zostať uchované. Aby sa na ne nezabudlo. Aby zostali stále živé. Nemenné a neprekrútiteľné. Časom, ani ľuďmi. Aby boli stále také skutočné a verné ako naozaj. Aby zostali výnimočné.
Ako ruka, ktorú nik nechytí, ako noha, ktorá sa potkne. Ako rozohraná partička šachu pripomínajúca nemý film cez kľúčovú dierku.