Juraj Lörinc
Výchova k vlastenectvu mobilom
Keby som to nevidel na vlastné oči, neuverím. Ale ako očitý svedok môžem potvrdiť, že kampaň za pozdvihnutie vlastenectva sa už rozbehla na všetkých frontoch.
Slovák s maďarským menom narodený ešte za starých čias v Čechách.Na internete známy ako Ruziklan.GM FIDE v šachovej skladbe od roku 2019. Zoznam autorových rubrík: Audio, Cestovanie, Etudy, Fikcie a paródie, Inšpirované Feynmanom, Jozef Mak, Knihy, Kompozičný šach, Kresby, grafika, Môj život, Úvahy, Výbery, zoznamy, Zaujímavosti
Keby som to nevidel na vlastné oči, neuverím. Ale ako očitý svedok môžem potvrdiť, že kampaň za pozdvihnutie vlastenectva sa už rozbehla na všetkých frontoch.
Máme 22. februára 2010 a mne sa ako už neraz podarilo premeškať výročie. Koľko mojich blízkych zažilo blahoželanie pár dní po sviatku? Radšej to nebudem rátať. Dátumy prosto nie sú mojou silnou stránkou. Spomeniem si... ale čo, radšej neskoro ako nikdy. Výnimku som neurobil ani u seba, ech, ech.
Mal som tento týždeň zaujímavý pracovný obed. Okrem skutočne pracovných záležitostí bol priestor aj na takú tú voľnú debatu o všeličom. Všeličo zahŕňalo o.i. čítanie kníh, pravých papierových.
Dnes je na SME článok o tom, že legendárny komiks Jožinko vyšiel knižne. Hm, mám k tomu pár poznámok.
Pri čítaní Pikiho spomienky na jeho profesora sa mi vybavili dve vlastné spomienky. Prvá na jedného z mojich, druhá na knihu, ktorú som dávnejšie čítal. Tá však bola trochu dosť asociovaná.
Podobných príkladov je iste veľa. Dnes v C&A. Moja milá nakupovala potrebné veci, už bolo načase. Sprevádzali sme ju ja a Leo na koliečkach. Potrebné veci mali na poschodí, kam sa zvyčajne jazdí eskalátorom. Pri ňom ceduľka: "Mamičky s kočíkmi, využite, prosím výťah." (alebo tak nejak) A mňa prečo nikto nepoprosí? Maskulinista by poznamenal, že chlapa by predsa nenapadlo trepať sa na eskalátor s kočíkom. Supermaskulinista by to zabil: "Poriadneho chlapa by predsa nenapadlo tlačiť kočík!" :-)
Po dlhom čase sme nedeľu strávili spoločne s mojou milou v Bratislave. Už pred pár dňami ma nahovárala, aby sme išli do galérie. Nechal som sa presvedčiť (dosť ľahko). Dokonca som tam ráno volal, že či sa dá po galérii chodiť s kočíkom. Dá sa.
Trvalo to asi 4,5 roku. Od zavedenia karmy článkov na SME som nejakú nenulovú karmu mal. Síce zväčša nízku, dokonca sa uchytilo spojenie "mať karmu ako Lörinc", čiže katastrofálne nízku, ale mal som.
Jonáš Záborský prepáči, Sociálna poisťovňa nie. Ale reálne im to obom asi bude fuk.
Cez víkend som sa vyskytoval mimo Bratislavy. Čo ma zaujalo tam, kde som bol?
Krátko potom, čo bol pred asi 15 mesiacmi zavedený v súčasnosti platný algoritmus pre výpočet karmy diskutéra, objavilo sa mnoho dohadov a otázok, čo je to vlastne zač, kde sa to vzalo, čo to ovplyvňuje a tak podobne. Chcel som už vtedy napísať, ako bol algoritmus vyvinutý, ale... keby som mal korunu za každý článok, ktorý som chcel napísať a nenapísal, už by som bol v neskutočnej plnke. :-) Odvtedy záujem síce trochu utíchol, ale otázky sa objavujú pomerne často. Za všetky menujem dva nedávne diskusné príspevky k známemu Batrflajovmu výberu:
Keď pred dvomi týždňami v Prahe bezpečnostná agentúra vzala útokom squat Milada, pripomenulo mi to problém, s ktorým sa boria obyvatelia (možno ne-)jedného bytového domu. Tu v Bratislave. Stručne zhrniem, čo o veci viem.
Moja milá mi dnes určila večerný program. Všetko v poriadku, včera som určil ja jej (koncert klavírneho tria Istropolis, veľmi dobrý mimochodom, ale nie o tom som chcel...), takže vlastne bol na nej rad. Vybrali sme sa do kina na dokumentárny film. Slovenský! Opäť! Že nás to ale chytilo, čo? Minule Krátká dlouhá cesta, dnes to bolo niečo trochu pre žalúdok. Aj.
Dnes ráno som netušil, ako strávim večer. Myslel som, že... ale kamarátka mojej milej nás vytiahla do kina na film. Na DOKUMENTÁRNY film. Áno. Na premiéru. Takže bolo komu zatlieskať naživo a bolo to aj s rečami. A keďže išlo o dokument na tému "človek človeku vlkom" pôvodne z obdobia druhej svetovej vojny, odchádzali sme domov zamyslení. Lebo jednoduchých a konečných riešení sa ponúka tak veľa...
Vyberáme s milou auto a keďže bola sobota, boli sme sa v niekoľkých posadiť u predajcov na Zlatých Pieskoch. Cestou domov sme ešte vybavili jednu vec skoro v centre Bratislavy. Odtiaľ tam sme šli po Vajnorskej, zasľúbenej to ceste semaforov.
Prípad hádam tretí. Veľký chlapec V. zavrel malého chlapca C. z tej istej triedy na záchode. C. sa opäť posťažoval mame, ktorá sa následne posťažovala učiteľke. Nebola prvá.
Jedna z vecí, ktoré by som čisto teoreticky chcel robiť ako prácu, pokiaľ by som bol brutálne v plnke a nepotreboval si prácou (relatívne) veľa zarábať. Prečo? Pre staré vreco a novú záplatu. Ale najmä preto, že milujem knihy.