Bola som zamyslená, ale nemohla som ju prehliadnuť. Stála pri lavičke a s vypätím posledných síl sa podopierala o nákupnú tašku na kolieskach. Palička, ktorá je jej nevyhnutnou oporou pri chôdzi, ležala v mláke na zemi.
V tej sekunde sa mi vybavila zapeklitá situácia, keď som sa takto tiež raz ponúkla jednej starenke, že jej tú naozaj ťažkú tašku s nákupom vynesiem hore schodmi, no docielila som pravý opak - v domnienke, že ju chcem okradnúť, sa na mňa zúrivo osoptila a hrubo mi vynadala. Hrozná situácia. Nezmohla som sa na jediné slovo. Okoloidúci na mňa ukradomky zazerali, akoby s celou tou záležitosťou nechceli mať nič spoločné, iba po mne poškuľovali. Vtedy som sa zaprisahala, že to nikdy viac nespravím. Spravila som to ešte niekoľkokrát. Tá hrozná situácia sa už nezopakovala. Našťastie.
Pridala som do kroku. Starkej prišlo zrejme nevoľno. Pribehla som a spýtala sa, či je všetko v poriadku, či nepotrebuje pomoc.
V tej rýchlosti som mala v hlave 5 T: ticho, teplo, tekutiny, tíšenie bolesti, transport. Zároveň, ak sa jedná o infarkt, rýchlo, bola som pripravená aplikovať manuál prvej pomoci. Určite ubehli iba sekundy a koľko súbežných myšlienok mi behalo hlavou. A potom, neskôr, som si uvedomila, ako človek akoby ani nerozmýšľal, koná automaticky, robí, čo treba, čo si skratová situácia, na ktorú nie je vopred pripravený, sama pýta.
No, len čo sme si stáli tvárou v tvár, všimla som si tie hlboké slzy, ktoré pre veľký dlhotrvajúci smútok; pri tak povrchnej otázke: či je všetko v poriadku, v takej chvíli ako je táto; nevytryskli z očí. Z tašky som inštinktívne a bez zaváhania vybrala novú podušku na stoličku a starkú na ňu opatrne usadila. Môjmu dotyku dôverovala, a ja som cítila istú zodpovednosť, zodpovednosť za jej zdravie, dušu, život. Prisadla som si a dotkla sa jej roztrasenej ruky. Tíško poďakovala. Vedela som, že nech už poviem čokoľvek, nič to nezmení, bolesť neutíchne a dôvody, ktoré tento stav spôsobili, určite nepoznajú happyend. Počula som jej tichý vzlyk. Starká v januári na lavičke. Asi 85 rokov.
Nevedela som, čo mám hovoriť. Sama začala...
„Ja som sa už dlho prispôsobovala údelu osamotenia. Je to krutý údel, keď Ti odíde milovaný človek, keď nadobudneš pocit, že si tu ostala celkom sama. A nech sa na mňa nehnevá (ukázala prstom k oblohe). Môj milovaný starký odišiel už dávno. A ja isto cítim, teraz si mi Ty ako i On (ukázala prstom k oblohe) svedkom, že už čoskoro pôjdem za ním. Už budeme spolu a opäť šťastní. Ustala som. Ty si dobré dievča, vidieť to z Tvojich očí, vidím pokoru a lásku, lásku budeš rozdávať, ľudia sú radi pri Tebe...“
Rozprávali sme sa dlho. O všeličom. Toľkokrát mi ďakovala. Obe sme... A je to také patetické, ale mala som pocit, že sa starkej počas rozprávania nesmierne uľavilo. Bola to výnimočná chvíľa. Ľudia okolo nás prechádzali a nevedli, čo sa deje. Nevedeli, čo si majú myslieť. Niekoľkogeneračný rozdiel medzi nami, plač, úsmev, smiech, ticho, rozhovor a žiadne otázky, lebo nemám v povahe klásť osobné otázky, ktoré sú toľkokrát úplne zbytočné. Porozprávala mi príbeh, príbeh búrlivého ale šťastného života, opísala nádhernú čistú šesťdesiatročnú lásku k jedinému mužovi.
Toto stretnutie ma poznamenalo, bude pre mňa dostatočne silné aj s odstupom času, keď si na túto smutnú starkú spomeniem.
A pochopila som, koľko ľudí sa na staré kolená nemá s kým porozprávať, nielen o zdravotných a existenčných problémoch, ale aj o bežnom dni, o pocitoch zbytočnosti a pocitoch ťarchy, ktoré sa v ich živote adaptovali. Že si sú toho bremena, akým sa stávajú pre rodinu a blízkych, vedomí. Bolo mi z toho smutno. Už mi bolo povedané, že si starosti iných nemám pripúšťať, lebo ma to zničí, že si takýmto spôsobom iba koledujem o syndróm úplného vyhorenia. Uvedomila som si, akú významnú rolu má rodina.
Chcem povedať len toľko: starká má rodinu, no rodina si, kvôli sporom o majetok, nevie prísť na meno. A vnúčatá prídu iba v deň dôchodkov. Prinesú mandarínky, ale neodchádzajú naprázdno. Potreby tejto ženy sú pre nich nepodstatné. Nezdržia sa dlho, nieto času nazvyš. Bojím sa opýtať, kto sa stará o nákupy, lebo je vidieť, že ju už nohy neposlúchajú, že potrebuje lieky, že trvá niekoľko dlhých únavných hodín, kým sa presunie z izby do izby, nieto ešte do obchodu pre pečivo, mlieko, ovocie, vitamíny. Je to výchovou, povahou človeka, bezcitnou dobou? Vtedy som si nekládla otázky, kto je na vine. Vina, nevina. Človek si v žiadnom prípade predsa nezaslúži takto skončiť, takto nezaopatrene. Opustený a sám. A nikdy nie na jeseň svojho života.
